< sekcia Import

GLOSA: Uhnite z cesty, tu sa buduje (náš) šťastný zajtrajšok

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay glosuje developerské aktivity v hlavnom meste.

Keď sa rúbe les, lietajú triesky. A keď sa buduje krásna budúcnosť, tak bezpečnosť, komfort a potreby obyvateľov musia ísť bokom. Bratislava by o tom mohla rozprávať.

Pokojný víkend v hlavnom meste narušila udalosť, ktorá sa mohla skončiť tragicky: Na stavenisku v centre mesta sa zrútil žeriav. Jeho rameno sa prepadlo cez železný plot rovno na chodník. A tak, hoci si incident vyžiadal jedno zranenie, len zázrakom sa nestalo nič horšie.

Nemilá príhoda, ako by povedal Dostojevskij, sa odohrala na Námestí 1. Mája. Len nedávno tu definitívne zbúrali Dom Kesselbauerovcov, známy tiež ako pekáreň. Historicky zaujímavá a pôsobivá budova chátrala, až kým jej osud definitívne nespečatilo búracie povolenie a zámer developera postaviť tu bytový komplex.
Keď sa búracie mechanizmy zúrivo zahryzli do ďalšieho objektu, celé široké okolie zaplavili kúdole prachu. Pád žeriavu bol už potom len zlatým klincom programu, ktorý však nemilosrdne pokračuje ďalej. Ako povedal obyvateľ tejto lokality, takéto veci by sa v 21. storočí nemali stávať. Ale stávajú sa. Ba aj horšie.


Ešte menej, než h...o!


Príznačný bol osud zastávky MHD, ktorá, ak by bola ostala na pôvodnom mieste, mohla byť v priamom ohrození (a keby na nej náhodou stál jeden z kandidátov na prezidenta, mohol sa incident vyšetrovať ako pokus o vraždu, podobne ako pred časom pád lampy).

Našťastie zastávku preložili. Elegantne, ako sa to dá len na Slovensku a menovite v Bratislave: Bez cestovných poriadkov, bez lavičiek, stačí postaviť oceľovú „štangľu“ s tabuľkou – a tu, ľudia boží, stojte, čakajte, inhalujte prach zo staveniska a modlite sa, nech na vás nič nespadne.

Tento zdanlivý detail vyjadruje veľmi presne postavenie človeka, ktorý využíva verejnú dopravu. Ak sa mal kedysi istý finančný oligarcha expresívne vyjadriť o voličovi ako o „h....e“, potom sa chvíľami zdá, akoby volič, ktorý je navyše taký úbožiak, že cestuje autobusom alebo električkou, bol v tejto hierarchii ešte nižšie. Teda je ešte menej než „h...o“.

A pritom neustále počuť výzvy, ako majú ľudia presadať z áut do prostriedkov MHD. Pritom užívateľ verejnej dopravy nestojí ani za vybudovanie dôstojnej zastávky.


Nivy? Áno, ale...


Udalosť zdanlivo banálna má ešte iný rozmer v kontexte obrovskej prestavby Nív, v rámci ktorej je na tom cestujúca verejnosť veľmi podobne. Áno, samotná náhradná autobusová stanica je príjemnejšia a modernejšia, než tá pôvodná. Áno, primátor Bratislavy správne apeloval na návštevníkov aj obyvateľov Bratislavy, aby – opäť ten známy imperatív – využívali MHD miesto áut. A rovnako je dobrý nápad, že linky prechádzajúce cez Nivy, sú zadarmo. Ale tu sa eufória končí.

Už od začiatku celého megaprojektu sú v nevýhode cestujúci, ktorí cestujú z „autobusky“, alebo ktorí, naopak, na Nivy pricestujú z tuzemských či dokonca zahraničných diaľav. Sú nútení prekonávať pomerne dlhé vzdialenosti pešo, najnovšie doslova labyrintom medzi oplotením staveniska. Pre mladého človeka je pár minút chôdze telocvik, pre starého alebo batožinou ovešaného veľký problém.

Pritom – naozaj nikomu nenapadlo priviesť aspoň jednu jedinú linku do ozajstnej blízkosti autobusovej stanice? Napríklad 210-ku, ktorá spájala Nivy s Hlavnou stanicou?

Ďalej – na zastávke Prievozská, Astra, stojí väčšina prímestských liniek prichádzajúcich do Bratislavy. Stačilo by, aby tu dočasne zastavovali (takmer) všetky, a keby sa tu osadilo pár lavíc a elektronická tabuľa s odchodmi spojov. Vzniklo by za málo peňazí relatívne komfortné prestupné miesto, ktoré by odľahčilo Nivám.


Bratislava a jej tragický osud


Samozrejme, svet nemožno zakonzervovať a brániť jeho zmenám. Avšak zmeny, ktorými podlieha hlavné mesto, sú väčšinou drsné, bezohľadné, skokovité a pre občanov nepríjemné – akoby to Bratislava mala vo vienku od nejakých zlomyseľných sudičiek.

Necitlivo až brutálne s ňou zaobchádzali komunisti, keď sa mesto násilne rozrastalo o megasídliská, spomedzi ktorých najmä Petržalke spočiatku chýbal akýkoľvek humánny rozmer. Zrútená synagóga, dopravná tepna rozsekávajúca Staré Mesto a ďalšie budovateľské zverstvá však boli len predobrazom mrakodrapománie a ničiteľstva v ére po Novembri 89, keď namiesto ideologických pokynov začala vládnuť nenažranosť.

Spomeňme letmo: Osud nábrežia Dunaja (radšej nehovorme len o PKO), budova pri „ymke“, luxusom znetvorený vrch nad Hlavnou stanicou (niekdajšia rušička), kde namiesto plánovaného observatória a záhrad vyrástlo defilé zbohatlíckeho nevkusu, ďalej neriešiteľný problém rekonštrukcie Hlavnej stanice a okolia ako dedičstvo primátora Ďurkovského... Pokračovať by sa dalo donekonečna, toto mesto toho ešte veľa unesie.
A k tomu by sa dali prirátať tristné skúsenosti obyvateľov zo zón postihnutých developerským ošiaľom – zaprášené byty aj pľúca, hluk, zničený majetok (napr. harddisky s dátami) a pocit bezmocnosti a márnych sťažností.


Muž na radnici 2


Pamätníci sa rozpomenú na normalizačný seriál Muž na radnici z roku 1976. Jeho hrdinovia – takrečeno hrdinovia socialistickej práce – zbúrali staré mesto a miesto neho postavili betónové kocky. Komunistický režim ich za to vynášal do nebies. Je však tragikomické žiť po štyroch desaťročiach v pomeroch, v ktorých by sa pokojne mohla nakrútiť „dvojka“, teda pokračovanie seriálu s inými osobami a obsadením, no rovnakou pointou.

Samozrejme, development, výstavba, budovanie nového, sú neodmysliteľnou súčasťou vývoja, nik netvrdí, že by sme sa mali vrátiť do jaskýň. Ale po súčasnej politickej a generačnej výmene treba novým mužom na radnici dávať jasný a opakovaný signál, že obyvateľ ba i návštevník Bratislavy – a nebodaj k tomu ešte aj cestujúci verejnou dopravou – naozaj ťahá za prikrátky koniec v celom procese. Akurát si na to zvykol, tak ako si na celoslovenskej úrovni zvykol na všetko to tunelovanie, kradnutie, podvody s DPH, predražené tendre, bezcitné rúbanie lesov, a pod...

Pokiaľ ide o kauzu spadnutého žeriavu, polícia už začala trestné stíhanie vo veci prečinu všeobecného ohrozenia v súbehu s prečinom poškodzovania verejnoprospešného zariadenia. Ale čo s ohrozením verejného záujmu?

Pretože platí pravidlo, že zisk developera by mal byť vedľajším produktom poskytovaných služieb, teda aj napĺňania záujmov a potrieb verejnosti. Zatiaľ však, zdá sa, je to presne naopak.