Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Vynikajúci ruský fyzik a verejný činiteľ, ochranca ľudských práv a disident Andrej Sacharov bol sovietskym režimom najskôr velebený a neskôr väznený a zatracovaný.
Autor TASR
Bratislava 21. mája (TASR) – „Som presvedčený, že medzinárodná dôvera, vzájomné porozumenie, odzbrojenie a medzinárodná bezpečnosť sú nemysliteľné bez otvorenej spoločnosti, slobody informácií, slobody presvedčenia, hlasnosti a voľnosti pohybu,“ tieto slová, ktoré nestratili ani po takmer polstoročí nič na svojej aktuálnosti vyriekol Andrej Sacharov v roku 1975 pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny za mier. Ocenenie si však nemohol prevziať osobne – sovietske úrady mu zakázal krajinu opustiť - urobila to za neho jeho manželka, známa sovietska disidentka a významná aktivistka v oblasti ľudských práv Jelena Bonnerová.
Na otázku denníka Komsomolská pravda, či bol Andrej Dmitrijevič Sacharov viac vedcom alebo spoločenským dejateľom, autor knihy Život Sacharova (2014) Nikolaj Andrejev odpovedal: „To nemožno oddeliť. Aj vedec, aj organizátor vedy, aj verejný činiteľ. Pritom verejne činný človek obrovského rozsahu, ktorý výrazne ovplyvnil rozvoj spoločnosť v Sovietskom zväze i v Rusku.“
Vynikajúci ruský fyzik a verejný činiteľ, ochranca ľudských práv a disident Andrej Sacharov, ktorý bol sovietskym režimom najskôr velebený a neskôr väznený a zatracovaný sa narodil presne pred sto rokmi - 21. mája 1921 v Moskve.
Do školy začal chodiť až od siedmej triedy, dovtedy ho vzdelávali doma rodičia. Jeho otec, Dmitrij Sacharov, bol profesor fyziky, známy autor učebníc a vedecko-populárnych kníh.
Zo strednej školy zamieril v roku 1938 Sacharov, ktorý mal zvláštnu schopnosť písať obidvoma rukami naraz, na Fyzikálnu fakultu Lomonosovovej univerzity. Po napadnutí Sovietskeho zväzu bol v roku 1941 evakuovaný z Moskvy do turkménskeho Ašchabadu, kde ukončil vysokú školu s vyznamenaním.
Po druhej svetovej vojne sa vrátil k teoretickej fyzike ako ašpirant na Fyzikálnom ústave Akadémie vied Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Ako vynikajúci a politicky dôveryhodný odborník sa stal v roku 1948 členom vedecko-výskumnej skupiny zameranej na vývoj termonukleárnych zbraní. Vývoj prebiehal v utajenom mestečku Arzamas-16, dnešnom Sarove.
Prvý pokus vodíkovej bomby sa uskutočnil 12. augusta 1953. Za tento úspech sovietskej vedy získal Andrej Sacharov od štátu prvé z celkove troch ocenení Hrdina socialistickej práce a Stalinovu prémiu spolu s odmenou 500.000 rubľov, čo sa v tom čase rovnalo približne 40 ročným platom lekára. K tomu dostal luxusné auto ZIM (GAZ-12) a sovietska vláda sa rozhodla postaviť Sacharovovi na vlastné náklady víkendový dom. V októbri 1953 bol jednohlasne zvolený za člena Sovietskej akadémie vied – vo veku 32 rokov sa stal v histórii najmladším akademikom.
Andrej Sacharov si ale čoraz viac uvedomoval morálny aspekt svojej práce, uvedomoval si, že vypustil džina z fľaše a začal vystupovať za zákaz resp. obmedzenie skúšok jadrových zbraní. Rovnako začal čoraz častejšie kritizovať sovietsky režim a vystupovať na obhajobu ľudských práv.
“V rokoch 1953 až 1968 prešli moje spoločensko-politické názory veľkou evolúciou,“ priznal sa akademik. Z človeka, ktorý prejavil úprimný žiaľ nad smrťou Stalina sa stala morálna autorita, pre ktorú bolo charakteristické nezlomné úsilie zničiť systém, ktorý Stalin vybudoval.
Od roku 1970, keď bol jedným zo zakladateľov moskovského Výboru ľudských práv, sa dostala na prvé miesto Sacharova ochrana práv človeka a ľudí, ktorí sa stali obeťami politických represií. Tlak komunistickej moci proti Andrejovi Sacharovovi a jeho blízkym silnel. Nepoddával sa mu a neúnavne bojoval ďalej - proti zatváraniu „inak zmýšľajúcich“ do psychiatrických liečební, za právo na emigráciu, za zrušenie trestu smrti, za slobodu pohybu, varoval pred nebezpečenstvom jadrovej vojny, ktorá by znamenala podľa neho „kolektívnu samovraždu ľudstva“.
Potom, ako Andrej Sacharov spolu so svojou manželkou Jelenou Bonnerovou v decembri 1979 verejne vystúpili proti invázii sovietskych vojsk do Afganistanu boli 22. januára 1980 zadržaní a ešte v ten istý deň bez súdu vysídlení z Moskvy a umiestnení do domáceho väzenia v meste Gorkij (dnes Nižný Novgorod). Boli tam nútení žiť bez telefónu a pod neustálou kontrolou KGB. Andrejovi Sacharovovi zároveň odobrali všetky štátne vyznamenania a ocenenia.
Po takmer siedmich rokoch, v decembri 1986, zavolal Sacharovovi sovietsky vodca Michail Gorbačov a povedal mu: „Andrej Dmitrijevič, vráťte sa!“ Deň pred tým zaviedli do bytu Sacharova v Gorkom, špeciálne pre tento prípad, telefón.
Po návrate do Moskvy pokračoval Andrej Sacharov vo verejných aktivitách. V rokoch 1987 - 1988 pomáhal založiť prvé legálne organizácie sovietskej inteligencie a stal sa hlavným hovorcom politickej opozície v Sovietskom zväze. V marci 1989 ho zvolili za ľudového poslanca nového sovietskeho parlamentu.
Najznámejší sovietsky disident a obhajca ľudských práv, na počesť ktorého udeľuje Európsky parlament od roku 1988 Sacharovovu cenu za slobodu myslenia, zomrel 14. decembra 1989 v Moskve vo veku 68 rokov.
Na otázku denníka Komsomolská pravda, či bol Andrej Dmitrijevič Sacharov viac vedcom alebo spoločenským dejateľom, autor knihy Život Sacharova (2014) Nikolaj Andrejev odpovedal: „To nemožno oddeliť. Aj vedec, aj organizátor vedy, aj verejný činiteľ. Pritom verejne činný človek obrovského rozsahu, ktorý výrazne ovplyvnil rozvoj spoločnosť v Sovietskom zväze i v Rusku.“
Vynikajúci ruský fyzik a verejný činiteľ, ochranca ľudských práv a disident Andrej Sacharov, ktorý bol sovietskym režimom najskôr velebený a neskôr väznený a zatracovaný sa narodil presne pred sto rokmi - 21. mája 1921 v Moskve.
Do školy začal chodiť až od siedmej triedy, dovtedy ho vzdelávali doma rodičia. Jeho otec, Dmitrij Sacharov, bol profesor fyziky, známy autor učebníc a vedecko-populárnych kníh.
Zo strednej školy zamieril v roku 1938 Sacharov, ktorý mal zvláštnu schopnosť písať obidvoma rukami naraz, na Fyzikálnu fakultu Lomonosovovej univerzity. Po napadnutí Sovietskeho zväzu bol v roku 1941 evakuovaný z Moskvy do turkménskeho Ašchabadu, kde ukončil vysokú školu s vyznamenaním.
Po druhej svetovej vojne sa vrátil k teoretickej fyzike ako ašpirant na Fyzikálnom ústave Akadémie vied Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Ako vynikajúci a politicky dôveryhodný odborník sa stal v roku 1948 členom vedecko-výskumnej skupiny zameranej na vývoj termonukleárnych zbraní. Vývoj prebiehal v utajenom mestečku Arzamas-16, dnešnom Sarove.
Prvý pokus vodíkovej bomby sa uskutočnil 12. augusta 1953. Za tento úspech sovietskej vedy získal Andrej Sacharov od štátu prvé z celkove troch ocenení Hrdina socialistickej práce a Stalinovu prémiu spolu s odmenou 500.000 rubľov, čo sa v tom čase rovnalo približne 40 ročným platom lekára. K tomu dostal luxusné auto ZIM (GAZ-12) a sovietska vláda sa rozhodla postaviť Sacharovovi na vlastné náklady víkendový dom. V októbri 1953 bol jednohlasne zvolený za člena Sovietskej akadémie vied – vo veku 32 rokov sa stal v histórii najmladším akademikom.
Andrej Sacharov si ale čoraz viac uvedomoval morálny aspekt svojej práce, uvedomoval si, že vypustil džina z fľaše a začal vystupovať za zákaz resp. obmedzenie skúšok jadrových zbraní. Rovnako začal čoraz častejšie kritizovať sovietsky režim a vystupovať na obhajobu ľudských práv.
“V rokoch 1953 až 1968 prešli moje spoločensko-politické názory veľkou evolúciou,“ priznal sa akademik. Z človeka, ktorý prejavil úprimný žiaľ nad smrťou Stalina sa stala morálna autorita, pre ktorú bolo charakteristické nezlomné úsilie zničiť systém, ktorý Stalin vybudoval.
Od roku 1970, keď bol jedným zo zakladateľov moskovského Výboru ľudských práv, sa dostala na prvé miesto Sacharova ochrana práv človeka a ľudí, ktorí sa stali obeťami politických represií. Tlak komunistickej moci proti Andrejovi Sacharovovi a jeho blízkym silnel. Nepoddával sa mu a neúnavne bojoval ďalej - proti zatváraniu „inak zmýšľajúcich“ do psychiatrických liečební, za právo na emigráciu, za zrušenie trestu smrti, za slobodu pohybu, varoval pred nebezpečenstvom jadrovej vojny, ktorá by znamenala podľa neho „kolektívnu samovraždu ľudstva“.
Potom, ako Andrej Sacharov spolu so svojou manželkou Jelenou Bonnerovou v decembri 1979 verejne vystúpili proti invázii sovietskych vojsk do Afganistanu boli 22. januára 1980 zadržaní a ešte v ten istý deň bez súdu vysídlení z Moskvy a umiestnení do domáceho väzenia v meste Gorkij (dnes Nižný Novgorod). Boli tam nútení žiť bez telefónu a pod neustálou kontrolou KGB. Andrejovi Sacharovovi zároveň odobrali všetky štátne vyznamenania a ocenenia.
Po takmer siedmich rokoch, v decembri 1986, zavolal Sacharovovi sovietsky vodca Michail Gorbačov a povedal mu: „Andrej Dmitrijevič, vráťte sa!“ Deň pred tým zaviedli do bytu Sacharova v Gorkom, špeciálne pre tento prípad, telefón.
Po návrate do Moskvy pokračoval Andrej Sacharov vo verejných aktivitách. V rokoch 1987 - 1988 pomáhal založiť prvé legálne organizácie sovietskej inteligencie a stal sa hlavným hovorcom politickej opozície v Sovietskom zväze. V marci 1989 ho zvolili za ľudového poslanca nového sovietskeho parlamentu.
Najznámejší sovietsky disident a obhajca ľudských práv, na počesť ktorého udeľuje Európsky parlament od roku 1988 Sacharovovu cenu za slobodu myslenia, zomrel 14. decembra 1989 v Moskve vo veku 68 rokov.
