< sekcia Magazín

Významný režisér Peter Solan sa narodil pred 90 rokmi

Peter Solan, archívna snímka. Foto: Peter Procházka

V roku 1962 sa dočkal realizácie aj film Boxer a smrť, pri ktorom Solan spolupracoval so scenáristom Tiborom Vichtom.

Bratislava 25. apríla (TASR) – Peter Solan patrí k najvýznamnejším slovenským režisérom, predstaviteľom tzv. novej vlny v 60. rokoch 20. storočia. Jeho diela ako Prípad Barnabáš Kos, Kým sa skončí táto noc, či Boxer a smrť patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. Vo štvrtok 25. apríla uplynie 90 rokov od narodenia významnej osobnosti slovenského filmu.

Peter Solan sa narodil 25. apríla 1929 v Banskej Bystrici. Tu absolvoval aj gymnaziálne štúdium. V rokoch 1949-1953 vyštudoval réžiu na Filmovej akadémii múzických umení (FAMU) v Prahe. Pracovať začal v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave, kde ako čerstvý absolvent nakrútil dokumenty Fraňo Kráľ (1954) a Trať voľná (1955).

Neskôr sa dostal k réžii hraných filmov. Spoločne s Františkom Žáčkom režírovali film Čert nespí (1956) nakrútený na motívy troch satirických próz Petra Karvaša. Hoci film vznikol v čase, keď ešte doznievala budovateľská romantika, ponúkol neobvykle triezvu a nadčasovú kritiku neduhov doby – od kádrovania a špehovania ľudí, cez falošnú propagandu až po alkoholizmus.

V tom čase už mal Peter Solan pripravené ďalšie tri námety, schválili mu však iba jeden – kriminálny film podľa scenára Jozefa Alexandra Talla s názvom Muž, ktorý sa nevrátil (1959). V prvej pôvodnej slovenskej detektívke si úlohu kriminalistu zahral český herec Jaroslav Mareš, zatiaľ čo novinára pátrajúceho na vlastnú päsť stvárnil Karol Machata.

V roku 1962 sa dočkal realizácie aj film Boxer a smrť, pri ktorom Solan spolupracoval so scenáristom Tiborom Vichtom. Smutný príbeh boxeristu, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore, dlho čakal na schválenie, pretože vo vtedajších funkcionároch vzbudzoval pocit, že je "profašistický". Film napokon v roku 1963 získal zvláštnu cenu Carla Foremana na 7. Medzinárodnom filmovom festivale v San Francisku, a tiež čestné uznanie za modernú filmovú reč a štýl na filmovom festivale v Ústí nad Labem.

V roku 1963 dokončil Solan film Tvár v okne. Scenár k trom filmovým poviedkam písal spoločne s Tiborom Vichtom, na ktorého si uchoval tie najlepšie spomienky. "To bol pán scenárista, pán človek a bol nesmierne tolerantný, keď s niekým robil. Mal svoje nápady, ale keď ste vy s niečím prišli, akceptoval to. Za tie roky, čo sme spolu robili, som nemal šancu sa s ním pohádať. Nebol dôvod. Potom, keď nastali sedemdesiate roky, bol jedným z veľmi mála ľudí, čo bol naďalej môj kamarát a robil so mnou aj na scenároch, o ktorých vedel, že nemajú šancu dostať sa do kín," povedal Solan v rozhovore pre denník SME.

V ďalšom satirickom diele Prípad Barnabáš Kos (1964) siahol Solan po scenári Petra Karvaša a Alberta Marenčina. Príbeh netalentovaného no ctižiadostivého hráča na triangel, ktorý sa stane riaditeľom orchestra, narazil takisto na odpor, dokonca aj vo vtedajšom vedení Slovenskej filharmónie.

Opäť podľa scenára Tibora Vichtu dokončil Solan snímku Kým sa skončí táto noc (1965). Nasledovala televízna detektívka Sedem svedkov (1967), dokumentárny film Burza (1968), Solan tiež režíroval jednu z poviedok vo filme Dialóg 20-40-60 (1968). V roku 1970 sa zaskvel čiernou komédiou Pán si neželal nič s excelentnými výkonmi Jozefa Kronera, Františka Zvaríka či Františka Dibarboru.

V tomto čase sa však už naplno rozbehla normalizácia. Solana čakal zákaz a preradenie do krátkeho filmu. Šéfdramaturg mu ukázal dekrét, na ktorom bolo pripísané rukou: "Nesmie robiť pre film a televíziu." V rozhovore v denníku SME Peter Solan povedal: "Ja som sa opýtal, pre koho mám robiť. Vraj pre zdravotníkov a pre školstvo, ale nesmie to ísť do kín."

Venoval sa teda tvorbe dokumentárnych filmov, z ktorých mnohé získali významné ocenenia – Nemecká (1974), Len lístok poľnej pošty (1977), Balkón plný plienok, Architekt Dušan Kuzma (obidva 1978). K hranému filmu sa opäť vrátil snímkami A pobežím až na kraj sveta (1979), Tušenie (1982) a O sláve a tráve (1984).

Po roku 1989 sa už k nakrúcaniu nevrátil. "Jednoducho zázemie sa mi zúžilo, aj duša," uviedol v jednom z posledných interview.

V rokoch 1990–1994 a 1998–2001 pôsobil Peter Solan ako predseda Komisie pre kinematografiu a video Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. V roku 1994 získal cenu Igric za celoživotné dielo. Pri príležitosti jeho 80. narodenín mu 15. apríla 2009 za celoživotný prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu udelili Cenu Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK).

Režisér Peter Solan zomrel 21. septembra 2013 vo veku 84 rokov v Bratislave.