Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 19. apríl 2024Meniny má Jela
< sekcia Publicistika

J.HRABKO KOMENTUJE RÍMSKU DEKLARÁCIU: Prvé alebo posledné?

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Počas víkendu uzrela svetlo sveta Rímska deklarácia. Slávnostne ju podpísali predstavitelia 27. krajín EÚ, a to pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv, na ktorých je postavená.

Počas víkendu uzrela svetlo sveta Rímska deklarácia. Slávnostne ju podpísali predstavitelia 27. krajín Európskej únie, a to pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv, na ktorých je postavená.

Deklarácia - napriek jej názvu – nie je iba obyčajným, hoci slávnostným, dokumentom. Napokon, už iba to, že sa na jej texte zhodlo 27 krajín, ktoré strážili každé slovo i čiarku, nie je žiadna maličkosť. Sama o sebe je tak dôkazom a vyjadrením ochoty naďalej spolupracovať, čo je dobrým základom pre ďalšie roky. Či ďalších 60 rokov, sa ešte iba uvidí. Či v rovnakom, menšom alebo väčšom počte krajín sa uvidí tiež. Koniec koncov, v Ríme si 27 krajín určili ciele iba na desať rokov: „V nadchádzajúcich desiatich rokoch chceme bezpečnú, prosperujúcu, konkurencieschopnú, udržateľnú a sociálne zodpovednú Úniu, s vôľou a kapacitou byť kľúčovým svetovým hráčom a formovať globalizáciu.“

Deklarácia má štyri hlavné body. V prvom hovorí o bezpečnosti Európy, v druhom o jej prosperite a udržateľnosti, v treťom zvýrazňuje jej sociálne prvky a vo štvrtom úlohu v globálnom svete. Fajn.

Jej najsilnejším momentom je však nasledujúca veta: „Budeme postupovať spoločne, v prípade potreby rôznym tempom a s rôznou intenzitou, ale rovnakým smerom, ako sme postupovali a konali aj v minulosti: v súlade so zmluvami a s otvorenými dverami pre všetkých, ktorí sa k nám budú chcieť pridať.“ Nielen preto, lebo takpovediac oficiálne dáva – pozitívne povedané - zelenú k zavedeniu tzv. viacrýchlostnej únie. Alebo – negatívne povedané – zelenú ku vzniku jadra a satelitom únie.

Inými slovami, silní už zrejme nechcú, nemusia a nebudú čakať na slabších, lebo ich vraj brzdia v rozlete ku skorším a svetlejším zajtrajškom. Aj keď je na tom kus pravdy, tí silnejší, bohatší aj pribrzdenejší by v spoločenstve nemali presadzovať vlastné záujmy bez ohľadu na ostatných. Takéto rozdelenie Európy totiž povedie v konečnom dôsledku iba k tomu, čo už dôverne poznáme z dejín a čomu sa dnes chcú jej potentáti vyhnúť: obyvatelia chudobnejšej Európy ju raz budú chcieť vymeniť za bohatšiu a bohatšia sa tomu bude, prirodzene, brániť.

Môže to prísť skôr ako si dnes niekto myslí. Už samotný brexit, ktorý sa vzápätí začína – a ktorý Deklarácia vôbec nespomína, hoci do dejín únie patrí – dostatočne preverí, o čo komu ide a aké spôsoby pritom používa. Napokon, brexit ešte oficiálne nezačal a už sú vyhrážky voči odchádzajúcej krajine takpovediac na dennom poriadku. Čím menšia krajina, tým viac kriku o tom, ako „brexiťáci“ musia na odchod doplatiť a zaplatiť.

Európska únia je dnes azda najlepším miestom pre život. Je bohatá a rozmaznaná, čo je však v podstate smrteľná kombinácia. A smrteľnou bude prinajmenej dovtedy, kým to bude únia straníkov, ale nie občanov. Ich, ale nie naša.

Tak či onak, vďaka otcom zakladateľom za tých prvých 60 rokov mieru a prosperity. Alebo posledných?