< sekcia Publicistika

Kultúra bírešov alebo Slovensko čara zbavené(I.): Bordel ako na Devíne

Devín - kombo snímka Foto: Peter Škorňa

V rámci publicistiky portálu Teraz.sk vám ponúkame prvú časť satirického seriálu o Slovensku čara zbavenom z pera Petra Škorňu.

Devín – táto malebná dedinka, ktorá sa stáva hniezdom haciend a developerských budovateľských projektov, má svoje nezameniteľné čaro. Nielen tým, že sa nachádza v nútenej finančnej správe, ale najmä svojim nezabudnuteľným hradným bralom na sútoku Moravy a Dunaja.

Či už na ňom, alebo pod ním sa niekoľko storočí ozývajú silné slová, deklarácie, či horlivé prejavy. Hrdo a plamenne tu rečnili Metodovi žiaci, štúrovci, čechoslováci, ľudáci, arizátori, komunisti, normalizátori, demokrati, matičiari, mečiarovci, národniari a aj ficovci. A aby toho nebolo málo, pravidelne sa tu - na tomto pamätnom historickom mieste Slovenska a Slovákov - konajú viac, či menej vydarené celonárodné slávnosti.

Je preto prirodzené, že sa nejeden roduverný Slovák, ale aj situácie a mentality našincov neznalý zahraničný turista, rozhodne toto naše posvätné miesto navštíviť.
Väčšinou s rodinou. Alebo známymi. Alebo so svojim štvornohým domácim miláčikom.
Aby mohol zistiť, odkiaľ sme a kam smerujeme. Aby videl čo bolo a už len tak nebude.
Napríklad na prvý sviatok vianočný - počasie je priam ako na jar, po snehu ani stopy, nebo takmer bez mraku. Sem - tam vykukne zubaté slnko. Ideálny čas na návštevu devínskeho hradného brala a jeho okolia...


Príbeh sa začína


Po zaparkovaní auta na parkovisku priamo pod hradom, si ako prvý cieľ svojej cesty – podobne ako množstvo nič netušiacich a zvedavých zahraničných turistov, volíme starobylé ruiny hradu, hrdo sa vypínajúce na kamennom brale. Hneď pri vstupe doň si pri platení vstupného všímame upozornenie, že do areálu hradu je vstup so psom zakázaný. Zrejme existuje obava, že by mohli svojimi labkami poškrabať vkusnú asfaltovú cestu, či povedľa nej rastúcu trávu a tým sprzniť posolstvo a odkaz, ktorý nám zanechali naši predkovia.

Čo na tom, že asi po sto metroch od pokladne - priamo v hradnom areáli vidíme, ako je pri uminobunkách patriacich múzeu na tráve zaparkované osobné motorové vozidlo. A keďže zrejme nešlo o vystavený historický exponát – solitér, vravíme si, že jeho vodič má od niekoho ,,tam hore“ potrebnú ,,bumážku“, vďaka ktorej k unimobunke múzea nemusí z parkoviska pod hradom chodievať asi sto metrov pešo...

Oveľa vážnejší problém nastal krátko po príchode na nádvorie stredného hradu. Hoci bol hradný areál prístupný okrem už spomínaného motorového vozidla aj platiacim turistom bez psa, výstavná sieň v suteréne renesančného paláca, ako aj nedávno otvorený horný hrad boli uzavreté.

To horšie na nás len čakalo - zavreté boli aj toalety. Napriek tomu, že toto miesto bolo osídlené takmer kontinuálne 7000 rokov a pýši sa tým, že je z neho najkrajší výhľad na sútok Moravy a Dunaja, je vám to v momente, keď to na vás príde - jedno. V tom okamihu si uvedomujete len to, že váš tep dosahuje hranicu dvesto úderov za minútu, čelo vám zalieva studený plot a váš rozum beží na plne obrátky, snažiac sa vyriešiť len jeden jediný problém, či skôr potrebu - kam s ňou...

Devín, detail
Foto: Peter Škorňa


Našťastie, nakoľko ste platiaci návštevník národnej pamiatky bez psa – máte hneď niekoľko možností uspokojenia svojich potrieb. V prvom rade pripadajú do úvahy pomerne slušné súkromie ponúkajúce zákutia paláca Garayovcov zo začiatku 15. storočia. V druhom rade sú to zákutia paláca Báthoryovcov na strednom hrade, a nakoniec, ak neuspejete - v rámci hradného areálu sú to ešte pohľadom zvedavých turistov brániace stany unimobuniek múzea, záveterná strana odstaveného motorového vozidla, či nejaký ten krík v areáli hradu...

A hoci neúprosný čas a ešte neúprosnejšia potreba na vás nekompromisne „tlačí“, uvedomíte si, že nielen psi, ale ani vy ako platiaci návštevník nemôžete len tak, ,,naverímboha“ przniť našu národnú kultúrnu pamiatku, a tak s malou dušičkou a kŕčmi v žalúdku docupitáte z národného hradného brala – popri pokladni cez hradnú bránu až pred súkromný hotel pred hradom. Žiaľ, ten je - zatvorený...


Verejné toalety


V tom si ako rozhľadený a sčítaný workoholik uvedomíte, že na tomto pietnom a pre nás Slovákom posvätnom mieste boli nie tak dávno za 131 000 eur vybudované verejné toalety. Zrejme preto, lebo ktosi múdry pochopil, že keď to na vás v hradnom areáli národnej kultúrnej pamiatky príde, a súkromný hotel bude uzatvorený, budete môcť využiť verejné toalety. Pretože aj u nás platí stará múdrosť, že ,,kultúru národa spoznáš podľa záchoda“.

A keďže niekto nechcel, aby sme boli aj naďalej vnímaní len ako akísi východoeurópski barbari, hneď pod hradom nechal vybudovať verejné toalety. A keďže pri ich slávnostnom otvorení oznámila starostka Devína Ľubica Kolková, že sme sa ich vybudovaním „konečne posunuli do civilizovanej Európy 21. storočia...", s radosťou cupkáme z hradu a spred zatvoreného súkromného hotela v ústrety civilizácii...

Devín, toalety
Foto: Peter Škorňa


Po krátkej chvíli cupitania zisťujeme, že.... ZBYTOČNE. Nik nás vľúdne a s úsmevom a toaletným papierom v ruke nevíta. Slovanská pohostinnosť a tradícia sa v okamihu sekundy stávajú len nevydareným vtipom. Verejne záchody sú zatvorené a podľa kopy lístia v zastrešenej chodbe k nim sa zdá, že sú zatvorené už poriadne dlho. Možno aj niekoľko mesiacov. Civilizácia sa opäť vrátila do pôvodných koľají a skončila sa tam, kde aj vždy bola - na druhom brehu rieky Moravy a Dunaja.

Namiesto pocitu záchrany a oslobodenia nás privítala len ceduľka, informujúca, že verejné toalety sú v mesiacoch september až október otvorené len v sobotu a nedeľu a aj to len od 10.00 do 18.00 hodiny.

V iné dni (a iné mesiace v roku) sú zatvorené, pretože v iné dni sa na Slovensku na veľkú či malú potrebu zrejme nechodí.

V tom okamihu sme si uvedomíte, že Slovensko je krajina, ktorá je oprávnene v jadre. Akurát niečoho iného, než Európy...

Devín, toalety, detail
Foto: Peter Škorňa


Devín, toalety, detail
Foto: Peter Škorňa


Písať na tomto mieste, ako sme vyriešili problém, sa nepatrí. Každopádne sme si hodnú chvíľu ,,svoj poklad v nohaviciach“ museli strážiť viac, než Matica slovenská zbierku na národný poklad. Súdiac podľa toho, čo sme počas našej ,,tortúry“ po národnej kultúrnej pamiatky a jej okolí videli, neboli sme jediní, čo ju zažili.

A to nehovorím o igelitových vreciach a inom odpade, povešaných po stromoch a hradnom brale. Zrejme na to, aby ich niekto odpratal spred očí zahraničných turistov musí byť vyhlásená verejná súťaž a musia na to byť vyčlenené nejaké eurofondy. A zrejme by k tomu musela zasadnúť ak koaličná rada. Lebo žijeme na Slovensku. V krajine schúlenej v lone Karpatského oblúka.

Pamätám sa, ako nám kedysi počas letných prázdnin táboroví vedúci hovorili, že máme na izbe bordel ako ,,v psej búde“. Dnes – a to nielen pre to, že na hrad psom a do verejných toaliet aj ľuďom je vstup zakázaný – by nám mohli pokojne povedať, že máme ,,bordel ako na Devíne“...

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.