Trnava 5. februára (TASR) – Pred sedemdesiatimi rokmi sa do Trnavy prisťahovali obyvatelia z obce Ústie nad Oravou, ktorú zatopilo pri výstavbe Oravskej priehrady. Skutočnosť doteraz pripomína Ústianska ulica, na ktorej žijú poslední pamätníci týchto udalostí. V roku 1943 sa ich prisťahovalo spolu 141.

Medzi nimi bola aj rodina dnes už 92-ročnej Márie Matulovej. Do Trnavy prišla s rodičmi a tromi súrodencami, v Ústí nad Oravou opustili pomerne veľké hospodárstvo, ktoré ich živilo. Presídlenci však od štátu dostali adekvátnu náhradu za všetko, čo museli vo svojej obci opustiť. V Trnave ich čakalo 26 nových rodinných domov a ich hospodárske zázemie, vo veľkosti podľa ich dovtedajšieho majetkového statusu v Ústí. Niektorí odchádzali z Oravy z tehlových domov, avšak niektorí aj z biednejších pomerov. "Bolo to pre nás veľmi ťažké, veľmi sme plakali, aj teraz si ešte poplačem. Zo začiatku sme si nevedeli zvyknúť," spomína Mária Matulová.

Z Ústia do Trnavy sťahovali rodiny aj svoje domáce zvieratá i všetky hnuteľné veci domácností. Prvá etapa presídľovania trvala od septembra do októbra 1943. "Keď sme prišli do Trnavy, domy neboli úplne dokončené a tak sme si dosť vytrpeli, sami sme ich museli dostavať," hovorí pani Mária pre TASR.

Problematike príchodu Oravcov do Trnavy sa venoval Martin Garek z Trnavskej univerzity, ktorý pripravil pre potreby konferencie k dejinám Trnavy v 20. storočí o tom materiál. Podľa neho štát pre týchto presídlencov vyčlenil pozemky pochádzajúce aj z konfiškátu židovského majetku. Niektorí Oravci aj z tohto dôvodu nechceli do Trnavy ísť, pretože sa obávali, že sa po vojne prihlásia pôvodní majitelia. Stalo sa tak iba v jednom prípade.

Trnava bola vôbec prvým mestom, kam sa presídlenci z územia budúcej Oravskej priehrady sťahovali. Štát sa k otázke postavil veľkoryso, Trnavu považoval za akúsi vlajkovú loď projektu, veď celkovo sa týkal približne 900 rodín viacerých obcí. Trval od roku 1941 až do roku 1953. Výstavba náhradných gazdovstiev v Trnave predstavovala podľa Gareka pre Slovenskú republiku v čase vojny aj propagandistickú akciu, ktorou chcela ukázať schopnosti mladého štátu postarať sa o svojich občanov.

Náklady na presťahovanie Oravcov smerujúcich do Trnavy boli vyčíslené na 15,772 milióna korún slovenských (Ks), z čoho najvýznamnejšiu položku 13 miliónov Ks tvorila výstavba domov s príslušenstvom, nasledovaná nákupom pôdy pre osídlencov vo výške 2 milióny Ks. Typické gazdovstvo, ktoré tieto rodiny dostali, sa skladalo z obytného domu s dvoma izbami, kuchyňou, špajzou a pivnicou, z hospodárskych stavenísk - stajne, čiernej kuchyne, chlievov pre ošípané, kôlne a stodoly. Každé gazdovstvo malo mať svoju vlastnú studňu a ohradu.

"Z dôvodu, že výstavba náhradných hospodárstiev bola veľmi drahá, upustili od tohto a podporovali presídlenie len na také nehnuteľnosti, kde už boli domové a hospodárske budovy. Takže skupina presťahovaná do Trnavy bola jediná, ktorá bola umiestnená do nových domov," uvádza Garek.

"Oravci v Trnave ostali a stali sa súčasťou mestskej spoločnosti, aj keď to určite nebolo pre týchto jednoduchých dedinčanov ľahké," konštatuje Garek. Mária Matulová dodáva, že väčšina z nich sa v meste uchytila a našla asi prácu. "Pre nás bolo ťažké zvykať si aj na tvrdú trnavčinu popri našom nárečí," pripomína. Trnavčania zase potrebovali čas, aby prijali, že z Oravy prišli poriadni pracovití gazdovia. Na Ústianskej ulici dnes už bývajú potomkovia presídlencov alebo tí, čo od nich domy odkúpili. Ulica si však svoju podobu pred 70 rokov zachováva dodnes.