< sekcia Regióny

VIDEO: Vo Vrbovom majú gizdru, v Trnave aj jehové oné

Na snímke pamätník Mórica Beňovského, v pozadí zvonica pri Kostole sv. Martina, ktorá je dominantou mesta Vrbové 14. júla 2019. Foto: TASR/Martin Palkovič

Vrbovský dialekt v posledných rokoch skúmali Ľubomír Bosák a Patrik Kýška, ktorí vlani do monografie Jubilejná kniha mesta Vrbové zaradili Slovník vrbovských výrazov.

Vrbové/Trnava 14. júla (TASR) – Keď vo Vrbovom povie suseda susede o ďalšej, že „u tej gizdry nyšt vyglancuvané nečakaj, ani gonváliu nehladaj. Ket aj nječo robí, gigle sa s tým, je gramblavá, dokáže len gerhen spravit a vypadá vačšinu jak glocko z glbinami. Ale zato do grgána by gnávila, keby ste jéj dali aspon gabu geršlí či gulí, ket ništ inšé neni,“ neznamená to, že kúsok za mestom, napríklad v Trnave jej budú všetko rozumieť.

Napriek tomu, že obe nárečia patria medzi západoslovenské a mestá sú si blízke, pomenovanie nečistotnej ženy, ktorá je nešikovná a so všetkým sa babre a len by jedla, sa úplne neprenieslo a niektoré výrazy chotár Vrbového nikdy neprekročili. Vrbovský dialekt v posledných rokoch skúmali Ľubomír Bosák a Patrik Kýška, ktorí vlani do monografie Jubilejná kniha mesta Vrbové zaradili Slovník vrbovských výrazov. Konštatovali, že ich nárečie z rodu piešťanského je na ústupe a len málo používateľov ho dobre ovláda. Frekvencia používania jednotlivých výrazov sa pritom mení. „Väčšiu životnosť majú pejoratívne a expresívne slová, rôzne vulgarizmy a nadávky,“ konštatovali autori. Nemálo ich do slovníka aj zaradili, pritom takmer každé z nich má aj svoj „slušný“ význam. Napríklad cicka je v prvom rade mačka, aj kožušina okolo krku, ale tiež pohlavné ústroje, aj ženské.



Práca na slovníku bola pre Bosáka a Kýšku behom na dlhú trať, vychádzali pritom z viacerých zdrojov a zostavili ho s pomocou ďalších spolupracovníkov. „Počúvali sme najmä starých Vrbovčanov, lebo tí sú nositeľmi nárečia. Mladšie generácie sú u nás zmiešané silnou vrstvou prisťahovaných,“ povedal Bosák pre TASR. Zostavovanie prirovnal k zberateľskej činnosti, na ktorú treba trpezlivosť. Náročnejšie bolo potom zosystemizovať, priradiť všetky správne a náležité významy slova. „Práca na slovníku nás tešila a zaväzovala zároveň, snažili sme sa zdokumentovať čo sa dalo, keďže nárečie je živý organizmus a odchádza so staršími do minulosti,“ dodal Bosák.

Na snímke zvonica pri Kostole sv. Martina, ktorá je dominantou mesta Vrbové 14. júla 2019.
Foto: TASR/Martin Palkovič


Trnavčina je na tom o niečo lepšie, veď už v roku 1787 ju chcel uzákoniť za spisovný jazyk národovec a jazykovedec Anton Bernolák. Trnavčania mu to nezabudli, jeho impozantné súsošie od Jána Koniarka s nápisom "Slováci, píšte po slovensky, tu máte slovo moje o reči vašej" patrí k ozdobám mesta a je trvalou pripomienkou jeho snahy o kodifikáciu kultúrnej západoslovenčiny. A Trnavčania tiež dobre vedia, že keby sa to Bernolákovi podarilo, súčasní školáci by nemuseli zápasiť s tvrdým a mäkkým i.

Po stopách Bernoláka sa okrem iných pustil pred pätnástimi rokmi trnavský rodák Ladislav Szalay. Zostavil Príručný slovník slovensko – trnavský s gramatikou trnavčiny pre samoukov, ktorý dokáže voviesť do záhad tohto „tvrdého“ nárečia aj roduverných Stredoslovákov. Szalay zoradil frekventované trnavské slová, vysvetlil aj odlišnosti trnavského jazyka od spisovného. Samozrejme, nemohol obísť všeobjímajúce slovo oné, ktoré označuje čokoľvek a kedykoľvek, keď Trnavčan nevie nájsť alebo je lenivý hľadať adekvátny výraz. Zopár príkladov trnavčiny: 7. pád vysvedčenie – vysveččenáma, v múzeume, do motóra, v koscách. Špecifikom starých Trnavčanov bolo skloňovanie zámena jeho – jehový otec, jehová matka, z jehovú, z jehovými kamarádma. Trnavčina, ako píše Szalay, používa preložky, ktoré slovenčina nepozná – skrzevá (cez), gevolivá (kvôli), pres (cez). Autor, ktorý nemá ďaleko od humoru, konštatuje, že aj z jeho skromného knižného výpočtu vidno, že trnavčina je bohatšia, má väčšie zázemie i dlhšiu históriu než štúrovčina.

Zážitok z trnavčiny má čitateľ, ktorý si prečíta známu ódu na rodný jazyk od roduverného Trnavčana, skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského (skrátené): Dokál máme colštok, nechceme merítko/a ked máme vuršlu, načo nám jelítko/Dokál máme krumple, erteple, rizoto/márne nám ponúka zemiaky i Botto//Nekupuješ inkúst, ale čírnú tintu/a namísto kvéru nabíjaš si flintu/Ked sa poobede na kanapu hodzíš, chodidlá vytáhneš a komórne si hovíš/povíš, že sa nigdze tak fajnský nechrápe/jak na tej starej makúčkej kanape//My si ale nikým diktuvat nedáme/ked my svoju vlastnú gramatiku máme//Nuž tak je to u nás v našom malom Ríme/hlavne, že si fšeci dobre rozumíme.

A to do básne Schneider nezaradil také perly ako poščat (požičať), šerbel (nočník), mulačák (zábava), prindzit (prísť) a portviš (zmeták). Rovnako ako uviedol Bosák o vrbovskom nárečí, nositeľmi roduvernej trnavčiny sú najmä staršie generácie.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.