Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Tá schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem.
Autor TASR
Pittsburgh/Bratislava 25. mája (TASR) - K základným kameňom vzniku niekdajšieho Československa, spoločného štátneho útvaru Čechov a Slovákov, patrí Pittsburská dohoda. Od jej podpisu uplynie 31. mája presne sto rokov.
Politickú dohodu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov, a tiež budúci československý prezident Tomáš Garrique Masaryk v americkom Pittsburghu v štáte Pensylvánia.
"Masarykova účasť bola vlastne vecou náhody – bol v tom čase práve v USA, a tak sa zúčastnil na stretnutí predstaviteľov krajanských spolkov v Pittsburghu. Vystupoval tu z titulu svojej funkcie predsedu Československej národnej rady," uviedol český historik Jan Rychlík v rozhovore pre portál pwf.cz.
Dokument má dátum 30. mája, no účastníci ho oficiálne podpísali až o deň neskôr. Jeho hlavným posolstvom je súhlas amerických krajanov s politickým programom spojenia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Podľa historikov mala dohoda presvedčiť o tomto cieli americkú verejnosť, ale aj vtedajšieho amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Ten pôvodne formuloval svoju predstavu o mieri a o povojnovom usporiadaní Európy vo svojich štrnástich bodoch, pričom v desiatom bode rátal s obnovením Rakúsko-Uhorska, no tiež s väčšou mierou autonómie pre jednotlivé národy.
Masarykova aktivita a podpis Pittsburskej dohody však postupne menili tento postoj. Československé légie boli postupne uznané za spojenecké vojsko a Československá národná rada za základ vlády budúceho Československa.
"Vyvrcholením zahraničného odboja bolo Washingtonské vyhlásenie nezávislosti československého národa (Washingtonská deklarácia) z 18. októbra 1918," konštatuje publikácia Československé právne dejiny. Udalosti viedli k vyhláseniu československého štátu 28. októbra 1918, ku ktorému sa 30. októbra spontánne pridala Martinskou deklaráciou slovenská politická reprezentácia.
Pittsburská dohoda schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody z októbra 1915, zaručovala Slovákom, že spoločný štát bude demokratickou republikou, v ktorej Slovensko bude mať autonómne postavenie s vlastným snemom, súdnictvom, administratívou aj slovenčinou ako úradným jazykom.
Pittsburská dohoda sa po roku 1919 stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska. Niektorí českí politici ju právne či úplne spochybňovali vrátane samotného T. G. Masaryka.
"Pittsburská dohoda bola predovšetkým politickým dokumentom, sama o sebe nemala pre územie neskoršieho Československa žiadnu právnu platnosť, zaväzovala však signatárov, a teda aj T. G. Masaryka morálne. Masaryk neskôr vo svojej "Svetovej revolúcii" (čo sú vlastne jeho pamäti z čias prvej svetovej vojny) priznal, že mu išlo primárne o získanie podpory amerických krajanov. Platnosť dohody spochybnil odkazom na jej záverečný paragraf, podľa ktorého mali definitívne o usporiadaní vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi rozhodnúť ich zástupcovia doma. Masaryk to interpretoval tak, že týmto rozhodnutím bolo schválenie československej ústavy 29. februára 1920. Táto ústava s autonómiou pre Slovensko nerátala. Nevieme a už nikdy nebudeme vedieť, či bol Masaryk už pri podpise dohody rozhodnutý ju v budúcnosti ignorovať. Treba ale povedať, že Masaryk by nebol mohol presadiť autonómiu Slovenska ani keby chcel. Záležitosti štátoprávneho usporiadania boli vecou Národného zhromaždenia, nie prezidenta republiky. A česká väčšina v Národnom zhromaždení sa stavala zásadne proti autonómii Slovenska," povedal historik Jan Rychlík.
Nedodržanie niektorých bodov Pittsburskej dohody tak bolo predmetom nezhôd medzi Čechmi a Slovákmi počas celej existencie republiky, no podľa Rychlíka tento fakt nemožno preceňovať.
"Aj českí politici totiž v 30. rokoch pochopili, že sa centralizmus neosvedčil a že myšlienka jednotného československého národa je mŕtva. Som presvedčený, že autónomia Slovenska by sa presadila aj i bez oslabenia Československa po Mníchove," povedal historik.
Pred desiatimi rokmi, pri príležitosti 90. výročia podpísania Pittsburskej dohody, vystavili na pôde Národnej rady SR originál tohto dokumentu, ktorý formuloval podmienky vzniku a fungovania spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918. Podujatie sa konalo pod záštitou predsedu NR SR Pavla Pašku a veľvyslanca USA Vincenta Obsitnika.
Politickú dohodu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov, a tiež budúci československý prezident Tomáš Garrique Masaryk v americkom Pittsburghu v štáte Pensylvánia.
"Masarykova účasť bola vlastne vecou náhody – bol v tom čase práve v USA, a tak sa zúčastnil na stretnutí predstaviteľov krajanských spolkov v Pittsburghu. Vystupoval tu z titulu svojej funkcie predsedu Československej národnej rady," uviedol český historik Jan Rychlík v rozhovore pre portál pwf.cz.
Dokument má dátum 30. mája, no účastníci ho oficiálne podpísali až o deň neskôr. Jeho hlavným posolstvom je súhlas amerických krajanov s politickým programom spojenia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Podľa historikov mala dohoda presvedčiť o tomto cieli americkú verejnosť, ale aj vtedajšieho amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Ten pôvodne formuloval svoju predstavu o mieri a o povojnovom usporiadaní Európy vo svojich štrnástich bodoch, pričom v desiatom bode rátal s obnovením Rakúsko-Uhorska, no tiež s väčšou mierou autonómie pre jednotlivé národy.
Masarykova aktivita a podpis Pittsburskej dohody však postupne menili tento postoj. Československé légie boli postupne uznané za spojenecké vojsko a Československá národná rada za základ vlády budúceho Československa.
"Vyvrcholením zahraničného odboja bolo Washingtonské vyhlásenie nezávislosti československého národa (Washingtonská deklarácia) z 18. októbra 1918," konštatuje publikácia Československé právne dejiny. Udalosti viedli k vyhláseniu československého štátu 28. októbra 1918, ku ktorému sa 30. októbra spontánne pridala Martinskou deklaráciou slovenská politická reprezentácia.
Pittsburská dohoda schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody z októbra 1915, zaručovala Slovákom, že spoločný štát bude demokratickou republikou, v ktorej Slovensko bude mať autonómne postavenie s vlastným snemom, súdnictvom, administratívou aj slovenčinou ako úradným jazykom.
Pittsburská dohoda sa po roku 1919 stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska. Niektorí českí politici ju právne či úplne spochybňovali vrátane samotného T. G. Masaryka.
"Pittsburská dohoda bola predovšetkým politickým dokumentom, sama o sebe nemala pre územie neskoršieho Československa žiadnu právnu platnosť, zaväzovala však signatárov, a teda aj T. G. Masaryka morálne. Masaryk neskôr vo svojej "Svetovej revolúcii" (čo sú vlastne jeho pamäti z čias prvej svetovej vojny) priznal, že mu išlo primárne o získanie podpory amerických krajanov. Platnosť dohody spochybnil odkazom na jej záverečný paragraf, podľa ktorého mali definitívne o usporiadaní vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi rozhodnúť ich zástupcovia doma. Masaryk to interpretoval tak, že týmto rozhodnutím bolo schválenie československej ústavy 29. februára 1920. Táto ústava s autonómiou pre Slovensko nerátala. Nevieme a už nikdy nebudeme vedieť, či bol Masaryk už pri podpise dohody rozhodnutý ju v budúcnosti ignorovať. Treba ale povedať, že Masaryk by nebol mohol presadiť autonómiu Slovenska ani keby chcel. Záležitosti štátoprávneho usporiadania boli vecou Národného zhromaždenia, nie prezidenta republiky. A česká väčšina v Národnom zhromaždení sa stavala zásadne proti autonómii Slovenska," povedal historik Jan Rychlík.
Nedodržanie niektorých bodov Pittsburskej dohody tak bolo predmetom nezhôd medzi Čechmi a Slovákmi počas celej existencie republiky, no podľa Rychlíka tento fakt nemožno preceňovať.
"Aj českí politici totiž v 30. rokoch pochopili, že sa centralizmus neosvedčil a že myšlienka jednotného československého národa je mŕtva. Som presvedčený, že autónomia Slovenska by sa presadila aj i bez oslabenia Československa po Mníchove," povedal historik.
Pred desiatimi rokmi, pri príležitosti 90. výročia podpísania Pittsburskej dohody, vystavili na pôde Národnej rady SR originál tohto dokumentu, ktorý formuloval podmienky vzniku a fungovania spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918. Podujatie sa konalo pod záštitou predsedu NR SR Pavla Pašku a veľvyslanca USA Vincenta Obsitnika.
