Bratislava 10. marca (TASR) - Uznávaný hokejový odborník Ján Filc sa po skončení pôsobenia na trénerskej pozícii a v štruktúrach hokejového zväzu z mediálnej scény vytratil. Čerstvý šesťdesiatnik, ktorý ako hlavný tréner priviedol Slovensko k titulu majstra sveta z Göteborgu, striebru z Petrohradu, bronzu z juniorských MS vo Winnipegu či štvrtému miestu zo ZOH vo Vancouveri, je však stále hokejovo činný a pracuje na viacerých športových projektoch.

"Začal som sa púšťať do všešportových tém. Som presvedčený, že ak v nich nezmeníme princípy, tak veľmi ťažko môžeme urobiť nejaké významné zmeny v samotnom športovom odvetví, aj keď akokoľvek populárnom a úspešnom, akým je hokej," hovorí Filc, ktorý nedávno neúspešne kandidoval na post prezidenta Slovenského olympijského výboru.

Svoje vízie ohľadom práce s mládežou v oblasti športu realizuje v Súkromnej strednej odbornej škole pre športovcov v Piešťanoch, ktorej je spoluzakladateľom a riaditeľom. V súčasnosti ponúka pre uchádzačov dva odbory - Technické lýceum a Obchodnú akadémiu. Škola funguje tretí rok, i keď zatiaľ nie celkom podľa Filcových predstáv. "Nie som celkom spokojný," priznal pre TASR.

"Samozrejme, vstúpil som do teritória, ktoré som veľmi dobre nepoznal a neuvedomoval som si, čo všetko sa môže diať. Sú to veci, ktoré súvisia s existujúcou liberalizáciou školského systému v predchádzajúcom období. Ten umožňuje uchádzačom o štúdium si vybrať školu prakticky bez ohľadu na to, aké študijné výsledky predtým dosahovali. O tom svedčí súčasný počet gymnazistov na Slovensku, ktorý je neúnosný. Z hľadiska princípov vzdelávania na stredných školách sme sa dostali do veľmi ťažkej konkurencieschopnej pozície, pretože ja neviem bojovať proti názoru rodiča, ktorý chce mať dieťa gymnazistu, i keď na základnej škole dosahoval veľmi slabé výsledky.

Druhým momentom je existencia tzv. športových tried v konkurenčných inštitúciách, ktoré umožňujú deťom sa zúčastňovať športovej prípravy aj v riadnom vyučovacom čase. Rodič sa uspokojí s tým, že utvoril podmienky, aby dieťa mohlo športovať a nič ho to nestojí, lebo je to štátne gymnázium. My ako súkromná škola máme zvýšenú náročnosť na financie, aj z toho dôvodu, že pracujeme v triede s iba 10-12 študentami. Vychádzame z predpokladu, že to je ideálne početná skupina na to, aby sa s nimi dalo individuálne pracovať. Z ekonomického hľadiska by to malo byť 15-16."

Pôvodným zámerom bolo pripravovať študentov vo všetkých športoch, ktoré sú v Piešťanoch "doma": "Narazili sme však na problém, že ľudia majú isté predstavy, že v ktorom meste na Slovensku sa daný šport najlepšie rozvíja. Napríklad adepti v rýchlostnej kanoistike nám odchádzajú do strediska v Trenčíne, tenisti na súkromné gymnázium do Trenčianskych Teplíc, futbalisti a plavci do Trnavy. V krátkom čase sme nevedeli vytvoriť také podmienky, aby sme boli pre rodičov športovcov dostatočným lákadlom. Tým, že som od hokeja, tak práve ten je u nás dominantným športom. Pozitívne je, že sa začína hlásiť do našej školy stále viac detí. Začíname spolupracovať s podobnou školou v Bratislave, aby sme si vedeli vymeniť skúsenosti a prepojiť sa v oblasti športovej prípravy."

Keďže Filcova škola nemá v názve "športová", ale iba dôvetok "pre športovcov", ide v princípe o klasickú strednú odbornú školu. "Tým pádom nečerpáme zo štátnych prostriedok žiadny nadnormatív a na počet žiakov dostávame určitý počet peňazí, ktorý nám prináleží z hľadiska odborného zamerania," hovorí Filc: "Rodičia detí, ktoré nie sú umiestnené na internáte, platia mesačne príspevok 120 eur mesačne. Pre deti z mimopiešťanskej oblasti ide o sumu 160 eur. "Rodičia však už potom nemajú žiadne ďalšie náklady spojené s výchovou dieťaťa, pretože v týchto financiách sú kompletne zahrnuté pedagogická stránka, tréningová činnosť, časť materiálneho zabezpečenia, ubytovanie, stravovanie v rámci školy i počas víkendov. Aj poplatky, ktoré by platili klubu, platíme za ne my. Keď to celé spočítam, tak rozdiel skutočných nákladov medzi bežným a naším typom školy, môže byť 20-30 eur mesačne, čo podľa mňa nie je veľa."

Financovanie takejto školy je mimoriadne nákladnou záležitosťou: "Bez ľudí z podnikateľskej sféry, ktorí mi sem-tam marketingovo vypomôžu, by sme nevedeli rozpočet vykryť. Finančná strata sa totiž pohybuje medzi 4 až 5-tisíc eur ročne," prezradil Filc. Pôvodne plánoval rozdeliť študijný plán medzi kolektívne a individuálne športy, koncepciu sa mu však zatiaľ nedarí rozvinúť do tohto stavu.

Filc zvažuje, čo so školou ďalej

"V súčasnosti zvažujem, ako ďalej. Verím, že určité úpravy v predpisoch Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu, ktoré budú limitovať možnosť uchádzať sa o štúdium na gymnáziách, pomôžu stredným odborným školám a oslovia uchádzačov s ponukou. Tým pádom sa časť populácie, ktorá nespĺňa podmienky najlepších študentov, bude musieť orientovať na iné profesie. Je možné postaviť spôsob financovania stredného školstva na základe "žiakohlavy", ako sa to urobilo u nás, ale musí existovať určitá morálka spoločnosti. A tá u nás nie je. Riaditeľ školy nemá žiadne záväzky smerom ku kvalite, pretože on potrebuje prežiť a v jeho prípade prežitie znamená riadiť sa heslom 'čím viac žiakov, tým viac peňazí'. Každý vychádza z takejto jednoduchej algebry. Tým pádom sa ale celý systém začína rúcať. Toto kritérium nie je v našich podmienkach použiteľné, o tom som presvedčený."

Na Slovensku existuje len minimum špecializovaných škôl, ktoré by ponúkli deťom dostatočné podmienky pre hokejový rast. Hokejovú školu so zameraním na deti zo sociálne slabších rodín otvoril v Bratislave nedávno Zdeno Cíger, vlastnú akadémiu rozbieha v Čani Igor Liba. V Trenčíne počas leta funguje hokejová škola Mariána Gáboríka.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

"Všetky takéto projekty, či už sezónne, alebo celoročné, vítam. Cesta nášho mládežníckého hokeja však smeruje len cez prepojenie vzdelávania a športovej prípravy, tak ako to začali už dávno robiť na stredných školách v USA a v európskejšej polohe aj Švédi. Od nich sa potom inšpirovali Nóri, Fíni a vďaka Slavomírovi Lenerovi aj Česi. Som vnútorné presvedčený, že to je jediná cesta, ktorou vieme nadviazať na existujúci systém hokejových tried. Treba vytvoriť veľmi úzke prepojenie medzi existujúcimi klubmi so školami, aby sa vzájomne previazali a utvorili harmonicky usporiadaný program.

Základným cieľom by mala byť kvalita daného mladého človeka - športovca, aby mal v budúcnosti určité východiská pri rozhodovacích procesoch. Treba si totiž uvedomiť, že len malé percento z tých, ktorí vstupujú do tohto systému, vyjdú na konci ako športoví profesionáli. Všetci ostatní musia byť pripravení do života, keď raz príde moment, že budú nútení so športovou činnosťou skončiť. Áno, nájde sa zopár šťastlivcov, ktorí si dokážu počas kariéry vďaka športu zarobiť na zvyšok života, tých je však málo. Navyše, ukazuje sa, že tí vzdelaní a dobre vedení v rámci školského prostredia sa ľahšie presadzujú vo svojom športe. Mali by sme pracovať na takejto formách akadémií. Je to jediný spôsob, ako môžeme držať krok so svetom," vysvetľuje.

V letnej Škole hokejové brankára plánuje pokračovať

Filc okrem strednej odbornej školy sa už niekoľko rokov venuje spolu s Rudolfom Jurčenkom letnej Škole hokejového brankára: "V súčasnosti sa pripravujeme na jej 21. ročník. Po minulom roku, kedy sme boli v Námestove, sa vraciame do Piešťan. To, že ide o úspešný projekt, svedčí informácia z prostredia Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF), od ktorej sme sa dozvedeli, že sme vôbec najstaršou a najväčšou školou hokejového brankára v Európe," prezradil Filc.

Záujem mladých brankárov o letný kemp je veľký. "V priebehu dvoch týždňov sme schopní postarať sa o 120-130 brankárov, ale vyskytli sa aj silnejšie ročníky. Našou školou prešli chalani ako Rastislav Staňa, Ján Lašák, Peter Budaj či Jaroslav Halák, ktorí teraz tvoria jadro reprezentácie. Nehovorím, že sme ich naučili chytať, ale sme im pomohli. My môžeme brankárom len ukázať isté, ktoré sa im v praktickom tréningu zídu, navodiť pohybové štruktúry, ktoré budú z technického hľadiska pre nich základňou, na ktorej môžu stavať. V každom prípade, utvorila sa istá kvalita vďaka, ktorej si súčasný tréner národného tímu Vladimír Vůjtek môže vyberať do nominácie na svetový šampionát zo šiestich-siedmich brankárov, ktorí majú vysoké parametre. Aký to rozdiel v porovnaní s obdobím pred 12-13 rokmi, keď sme mali skutočne vážny problém s obsadením tohto postu..."

Aj pričinením tejto školy sa v slovenskom hokejovom prostredí zmenili názory na prípravu brankárov. Vďaka pôsobeniu Filca či Vladimíra Šťastného na zväze sa začala brankárom venovať zvláštna pozornosť a zväz začal pre jednotlivé mládežnícke kategórie organizovať výcvikové tábory brankárov: "V našej škole sme mali aj šesťročných brankárov. Niektorí chlapci sa tu objavujú 8-9 rokov po sebe, majú možnosť tu stráviť prázdniny v príjemnom prostredí v kruhu kamarátov. Ako naše ročníky chodili do pionierskych táborov, tie súčasné navštevujú brankársku školu. Snažili sme sa zaviesť vekovú hranicu 20 rokov, ale je pravdou, že k nám chodia aj ľudia v dospelom veku, napríklad reprezentační brankári z Maďarska, Poľska či dokonca Belgicka. Sme veľmi radi, keď na jeden-dva dni sa v kempe ukážu aj naši úspešní absolventi ako Budaj, Hamerlík či Haláka, pre mladých chlapcov sú to veľké vzory, od ktorých sa môžu učiť. Cítia vnútornú potrebu niečo z požičaného vrátiť, ich prístup nás presviedča o tom, že v tom treba pokračovať."

Foto: TASR

Pre súčasnosť je príznačný celkový nezáujem spoločnosti o šport a športové aktivity. Mladí ľudia majú tisíce iných príležitostí. Miesta, kde kedysi stáli ihriská, zapĺňajú supermarkety. "Neplatí to však len pre Slovensko. Vo všeobecnosti sa fenomén športu dostal do inej polohy. Rodič nevníma účasť svojho dieťaťa v športovej príprave ako prirodzenú túžbu po naplnení, ale skôr to berie ako istú investíciu. Takisto časom vidí dieťa inde, ako v skutočnosti je. Máme v športe veľa detí, u ktorých rodič chce viac než samotné dieťa," tvrdí Filc.

Chybu treba hľadať na samom začiatku, v hodinách telocviku na základnej škole: "Zlyháva pohybová aktivita detí na prvom stupni, tam nevytvárame dostatočne motivujúce prostredie. Nahrádzajú nám to síce športové prípravky, kde je ale na škodu, že tréneri sa dosť úzko zameriavajú na budúcu špecializáciu dieťaťa. Dieťa sa chce hrať, súťažiť, zabávať, no nedostáva na to priestor. Niektoré deti nie sú tak rýchle vo vývoji, aj keď majú danosti. Nábor v hokejových triedach nastáva v desiatich rokoch, uzatvárame ten výber veľmi skoro. Často ťaháme so sebou tých, ktorí by už nechceli, a naopak nevieme otvoriť systém pre tých, ktorí by chceli do neho pristúpiť.

Mali by sme mali otvoriť systém do vyšších ročníkov, aby sme zväčšili základňu a pyramída sa zoštíhľovala postupne, nie tak prudko. Kdesi som čítal som, že naši dvanásťroční hokejisti vyhrali nejaký medzinárodný turnaj. No bodaj by vyhrali, keď hrali proti deťom, ktoré trénujú dvakrát týždenne pod vedením rodiča v nejakom regionálnom tíme. U nás sú už v tom čase 4-5 rokov v nejakej tréningovej príprave. Preto je dôležité, ako budú na tom o päť rokov. O kvalite hokejistu sa nerozhoduje v 12 rokoch, ale v 18-19-tich."