Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 29. apríl 2024Meniny má Lea
< sekcia Šport

Z. Blesák: Majster Slovenska som nikdy nebol, ale vychoval som ho

Na snímke tanečník, tréner a porotca Zdeno Blesák pózuje pred rozhovorom pre TASR v Bratislave 19. decembra 2023. Foto: TASR - Michal Svítok

Šiel som za svojím snom a plním si ho doteraz," povedal v rozhovore pre TASR 32-ročný oceňovaný tanečník, tréner a porotca z Trnavy.

Bratislava 23. decembra (TASR) - K spoločenským tancom ho priviedla mama, ako malý chlapec si vyskúšal pohybovú prípravu najprv v rýdzo dievčenskom kolektíve. Neskôr ho tanec zaujal do takej miery, že si Zdeno Blesák uvedomil, že raz bude jeho profesiou. "Možno už ako desaťročný som si povedal, že chcem byť trénerom, mať svoj klub a venovať sa tancu plnohodnotne. Šiel som za svojím snom a plním si ho doteraz," povedal v rozhovore pre TASR 32-ročný oceňovaný tanečník, tréner a porotca z Trnavy.

-Váš záujem o spoločenský tanec mal zrejme inú intenzitu v detstve ako neskôr v dospelosti. Čím vás fascinoval vtedy a ako je to teraz?-

Tanec už vnímam ako životný štýl, je to niečo medzi športom a umením. Čim som bol starší, tým mi spoločenský tanec dával niečo iné. Naučil ma spoločenskému správaniu, komunikovať s opačným pohlavím, umenie držania tela, prispôsobiť sa situáciám a komunikovať všeobecne s ľuďmi aj vekovo staršími. Bavil ma pohyb, hudba aj úspechy, ktoré sa dostavili. Postupne ma fascinovalo odovzdávať skúsenosti ďalších záujemcom o tanec, tanečným súťažným párom alebo ľuďom, ktorí sa učia tancovať len tak pre radosť.

-Znamená to, že dnes ľudia vyhľadávajú spoločenské tance aj preto, že ich vychovávajú k slušnosti?-

Áno, formujú aj túto stránku ich osobnosti, no vedú ich aj k disciplíne. Musia sa napríklad naučiť prehrávať, byť pokorný, prijať kritiku, ísť si za svojím cieľom. Aj napriek tomu, že nie vždy to ide jednoducho. Nič nedostanú len tak na podnose, nemôže to za nich nikto vybaviť, všetko je to o tom, koľko kilometrov majú v nohách. Výsledky prídu až po tom, čo si to poctivo odtrénujú. Tanec ich naučí aj väčšej zodpovednosti voči času.

-S akými požiadavkami prichádzajú za vami ľudia? A kto sa dnes chce učiť tancovať spoločenské tance?-

Sú rôzne kategórie. Buď chodia rodičia s deťmi, ktorí v svojich potomkoch vidia tanečný potenciál, niektorí chodia na základe toho, že tancujú ich kamaráti, alebo sú povzbudení televíznou súťažou. Rovnako sa chodia zdokonaľovať profesionálni tanečníci, ktorí sú zameraní na jeden smer a snažia sa v ňom byť čo najlepší. Niekomu stačí, že sa naučí tancovať na svadbu či ples, iných to chytí a pokračujú aj ďalej. Pre niekoho je tanec vyplnenie voľného času alebo tzv. psychohygiena. Človek vypne od bežných problémov, sústredí sa len na to, či má ísť krok cez pätu alebo cez špičku, nemá časť rozmýšľať nad tým, čo sa deje za bránami klubu.

-Čomu dávajú prednosť, latino tancom alebo skôr štandardným?-

Povedal by som, že je to pol na pol. Štandardné tance (waltz, tango, viedenský valčík, slowfox, quickstep) využívajú skôr starší ľudia aj na plesoch, alebo sa ich učia, aby ich odtancovali na svadbách. Živelnejšie a temperamentnejšie latinsko-americké tance (samba, čača, rumba, paso doble a jive) vyhľadávajú skôr mladší na odreagovanie alebo namiesto fitka. Radšej si zatancujú, ako by mali ísť posilňovať alebo behať.

-K čomu viac inklinujete vy, ste zameraný na latinskoamerické tance alebo štandard?-

Od malička som inklinoval viac k štandardným tancom, spôsobil to tréner, ktorý mi bol vzorom. Našiel som si k nim väčší vzťah, asi mi to aj viac išlo. Napriek tomu, že neskôr prišli aj úspechy, vždy hovorím, že som desiatkar. To znamená, že mám rád a venujem sa štandardu aj latinskoamerickým tancom. Od roku 2017 sme sa však s partnerkou s finančných a časových dôvodov rozhodli, že budeme súťažiť už len v štandardných tancoch. Obaja sme už mali vlastné kluby, nebola možnosť trénovať oboje naplno.

-Veľakrát ste naznačili, že spoločenský tanec je športová záležitosť, napokon má svoje majstrovstvá, aj keď na olympiáde zatiaľ ešte nie je. Existujú aj nejaké porovnávania medzi tanečnými výkonmi a športovými disciplínami?-

Boli merania, ktoré ukázali, že minúta určitého tanca je porovnateľná s výkonom športovca v behu na 400 metrov. Napríklad vo viedenskom valčíku sa tancujú tri kroky za sekundu, tanečník teda vykoná 180 krokov za minútu a popritom musí v tom tanci aj dobre vyzerať. Nie je to kondične ľahký šport. Tanečníci majú aj silové tréningy, musia mať svalovú hmotu.

-Stalo sa vám, že ste museli trénovať spoločenské tance aj u ľudí, ktorí mali voči nim predsudky?-

Učil som aj skupinu futbalistov, pripravoval som tím, ktorý tvorili osem- až deväťroční chlapci. Spočiatku to bolo pre nich trápne, ale potom zistili, že na tancovaní s dievčatami nie je nič zlé, využijú to aj v dospelosti. Aj mne sa ako malého chlapcovi najprv vysmievali, že som baletka, no potom za mnou spolužiaci prišli, aby som ich naučil tancovať na ples. V určitom veku sa to zmení, ale na začiatku je ťažké ukázať, že na tanci nie je nič zlé a človek nemusí hrať len futbal alebo hokej.

-Odhadujem, že len tak pre radosť sa zrejme chodia učiť tancovať skôr starší, detskí tanečníci a ich rodičia asi túžia po víťazstvách v súťažiach. Aj vy ste od malička získavali ocenenia na tanečných šampionátoch...-

Majstrom Slovenska som nikdy nebol, ale vychoval som ho. Chodia k nám deti od troch až štyroch rokov, vrchná hranica veku nie je limitovaná. Snažíme sa naučiť každého podľa potrieb, či už chce tancovať pre zábavu alebo pre nejakú udalosť. Prišiel pán, že syn má svadbu a otec sa bojí ísť na svadobný parket. Ostýchavým ľudom, ktorí si o sebe myslia, že im tanec nejde, nevedia tancovať, vysvetľujem, že keď si to nikdy nevyskúšali, nemôžu vedieť, či to tak je. Hovoria, že nepočujú hudbu, ale keď im vysvetlím, čo v nej majú počúvať a aké kroky zvoliť, zistia, že to nie je až také zlé.

-A chodia za vami aj záujemcovia s odvážnymi či až absurdnými požiadavkami typu - chcem tancovať ako Jennifer Lopez a Richard Gere vo filme Smiem prosiť?-

Áno, ľudia chodia s rôznymi požiadavkami, dokonca aj s videami. Ja som vždy otvorený tomu, aby som im vyhovel v maximálnej miere, ale snažím sa ich aj usmerniť. Niekedy potom aj sami zistia, že je to príliš náročné pre ľudí, ktorí nikdy netancovali, keďže vo videu tancujú profesionálni tanečníci a za tak krátku dobu sa to laik nemôže naučiť.

-Vráťme sa k dôvodom, prečo vás nádejní tanečníci oslovujú. Chodia za vami ľudia aj s tým, že chcú u vás schudnúť?-


Jasné. Ľudia väčšinou prichádzajú s tým, že sa chcú hýbať, nechce sa im chodiť do posilňovne alebo behať, radšej "spaľujú" formou tanca. Vyžaduje to správne držanie tela, celé svalstvo je aktivované, človek sa hýbe neustále, aj keď nechce. Postava sa formuje sama.

-A čo si myslíte o televíznych tanečných šou, ktoré tak inšpirujú laikov k tancu. Sledujete ich?-

Sledujem ich a uznávam. V tak krátkom časovom horizonte naučiť ľudí už len držať postavenie, hýbať sa na hudbu a zvládnuť tanečné kroky, je veľmi náročné. Obdivujem aj tie známe osobnosti, že sa na to dajú, idú vyskúšať a celé Slovensko ich vidí, ako im to buď ide, alebo nejde. Ale nikdy to nehodnotím. Niekomu niečo ide ľahšie, inému ťažšie. Keby som robil iný šport, možno mi to takisto nejde. Tanec je náročný, nie je ľahké skoordinovať telo tak, aby to bolo aj pozorovateľné za tak krátku dobu. Tanečné projekty sa mi páčia, pozeral som aj Miliónový tanec, je dobré, že sa tak prezentujú aj iné štýly tanca ako hip-hop, breakdance či breaking. Chvíľku som sa popri spoločenskom tanci venoval aj hip-hopu a breakdance, bolo to spestrenie. Mali sme aj baletnú a džezovú prípravu. Momentálne si zvyšujem trénerskú licenciu, tiež tam máme contemporary tanec.

-Tým naznačujete, že tanec dokáže ovplyvniť vlastnosti človeka?-

V tanci musíme byť väčšinou extroverti, musíme svoj výkon predať, aj keď sme v reálnom živote introverti. Človek v tanci odhodí zábrany a môže si vyskúšať aj inú rolu. Každý tanec má charakter, tanečník sa niekedy musí prekonať, nemôže dať najavo, že mu niečo je. V tanci sa z introverta stáva extrovert, vďaka tancu sa človek stáva napríklad sebavedomejší.

-Spoločenským tancom sa venujete prakticky štvrťstoročie, koľko ste vystriedali tanečných partneriek?-

Bolo ich deväť, čo nie je až tak veľa vzhľadom na to, že tancujem 25 rokov. Moja prvá partnerka ma prerástla, druhú to možno prestalo baviť. Po rokoch sa môže objaviť ponorka, ľudia dospievajú a prestanú si rozumieť, alebo im tréneri nájdu vhodnejšieho partnera, s ktorým si budú rozumieť. Aj v tanci je dôležité, aby si ľudia rozumeli nielen po tanečnej stránke, ale aj po tej ľudskej. Vyskytnú sa tiež hádky, ktoré tréner rieši s detskými aj dospelými tanečníkmi, a musí i v športe použiť psychológiu. Usmerniť ich, aby partneri nešli od seba pri prvom konflikte. Tréner často rieši aj rodičov svojich adeptov, lebo niekedy zasahujú do tréningového procesu. V takom prípade sa im snažím vysvetliť, aby to radšej nechali na trénerov, keďže z tanečnej stránky najlepšie vieme zhodnotiť, čo zverenci potrebujú, kde sú ich silné, slabé miesta a najmä limity.

-Ako by ste reagovali na prípadnú ponuku do tanečnej šou? Trúfli by ste si trénovať a učiť tancovať známu osobnosť?-

Musel by som zvážiť, či by som časovo stíhal naplno sa venovať svojim súčasným zverencom a učiť aj v iných tanečných kluboch. Na druhej strane by som si to išiel vyskúšať, aby som si neskôr nevyčítal, že som to ani neskúsil. Možno by decká ocenili, že vidia v televízii svojho trénera, alebo by to prilákalo nových ľudí do môjho tanečného klubu Welcome.

-Názov klubu neznie veľmi tanečne...-

Prebral som ho po mojom prvom tanečnom trénerovi a, navyše, som v ňom vyrastal. Chcel som zachovať tradíciu značky, ktorú založil môj tréner Ján Sianta, keďže mi odovzdal prvotnú lásku k tancu. U Janka vyrastali mnohí tanečníci, moji súkmeňovci. Aj on má zásluhu na tom, že sme pri tanci vydržali až doteraz.