< sekcia Zahraničie

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Orbán chce zmeniť Európu. Ale podľa akého vzoru?

Márius Kopcsay, komentár. Foto: Teraz.sk

Márius Kopscay komentuje stretnutie maďarského premiéra Viktora Orbána s ruským prezidentom Vladimirom Putinom.

Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ, vravieval klasik slovenskej politiky. Napokon svoj zámer nestačil uskutočniť, pretože sa mečiarizmus na jeseň roku 1998 skončil. Ale v tom čase sa v Maďarsku zjavil nasledovník, ktorý jeho odkaz doviedol do oveľa pokročilejšieho štádia. Viktor Orbán to potvrdil svojim v poradí už desiatym stretnutím s Vladimírom Putinom.

Zhoda okolností totiž chcela, aby sa maďarský premiér stretol s ruským vladárom len pár dní potom, ako dostal zaucho na pôde Európskeho parlamentu. Ten väčšinou hlasov vyzval štáty Európskej únie, aby začali voči Maďarsku konanie podľa článku 7, pretože v krajine dochádza k vážnym prehreškom voči demokratickým princípom.

Ani nie týždeň potom sa však Orbán v Moskve dočkal oveľa srdečnejšieho prijatia, čo je napokon už pravidlom. Putin predsa istotne nie je tým, kto by iritoval Orbána výhradami ku kvalite maďarskej demokracie.

Premena maďarského politika


Metamorfóza maďarského premiéra – a to aj vo vzťahu k Rusku – je o to zvláštnejšia, že po páde železnej opony sa politik javil celkom inak. Ešte dakedy v roku 1990 ho predstavila Slovenská televízia v akejsi mládežníckej relácii. Orbán pôsobil ako mladý západnými univerzitami ošľahaný intelektuál, ktorý do maďarskej politiky vnáša závan sviežeho a liberálneho vzduchu.

Komu by zišlo na um, že bojovník proti totalitnému režimu podľahne sám autoritárskym sklonom? A že politik, ktorý už v roku 1989 žiadal odchod sovietskych vojakov z Maďarska, bude raz tak intenzívne sympatizovať s Ruskom?

Počas prvého volebného obdobia v rokoch 1998-2002 Orbán nebol ani raz v Moskve a ani do Budapešti nezavítal žiadny najvyšší ruský činiteľ. Všetko sa zmenilo len nedávno. Ešte v roku 2008 kritizoval Rusko a jeho postup vo vojne s Gruzínskom prirovnal k sovietskej invázii v Maďarsku roku 1956. No odrazu nastal obrat. V roku 2009 sa Orbán prvý raz stretol s Putinom ešte ako opozičný predstaviteľ v Petrohrade. A po návrate domov celkom zmenil rétoriku.

Ako premiér potom s Putinom absolvoval deväť schôdzok vrátane tej najnovšej, počas ktorej – ešte po oficiálnom rokovaní – strávili obaja politici 40 minút sami.

Orbán a Putin sa porozprávali na majstrovstvách sveta vo futbale v júli 2014, teda v čase, keď Európa tŕpla, čo sa bude diať po ruskom „zábore“ Krymu a po vypuknutí bojov na východnej Ukrajine. Dokonca sa v Riu stretli presne 17. júla 2014, teda zhodou okolností v deň, keď sa nad ukrajinským územím po zásahu raketou zrútilo lietadlo letiace z Amsterdamu s 300 cestujúcimi na palube.

Ruský most do Európy


Medzinárodne izolovaný Putin sa potom vo februári 2015 dočkal v Budapešti vrelého prijatia. A práve v tomto spočíva pre Moskvu politický prínos intenzívnych vzťahov s Maďarskom: Je to most do Európy, s ktorou má Rusko v posledných rokoch komplikované, vojnou na Ukrajine a sankciami zaťažené vzťahy. Isté sympatie, či minimálne volanie po pragmatickej a výhodnej spolupráci s Ruskom napokon zaznievajú aj inde, povedzme v Rakúsku či Taliansku.

Aj samotný Orbán dobre vie, že nie je sám. Ako prezradil v rozhovore pre Politico ešte v roku 2015, jeho vzťah k Rusku nie je čierno-biely a nestojí vonkoncom na spoločných hodnotách, ale na reálnej a triezvej politike. „Európske zásady a zoznam prioritných hodnôt sú úplne odlišné od zoznamu prioritných hodnôt v Rusku. Nie je možné ich harmonizovať. Tak odložme nabok zásady, ideológie, prihliadnime k záujmom a skúsme dosiahnuť rozumné a reálne politické dohody,“ povedal Orbán a ako príklad uviedol Nemecko, ktoré napriek zjavne odlišným hodnotám participuje na projekte Nord Stream II.

Navyše Maďarsko nie vždy vystupuje prorusky. Napríklad na rozdiel od Slovenska po kauze otravy Skripaľovcov vypovedalo zo svojho územia jedného ruského diplomata. Rovnako Orbán nevetoval prijatie sankcii proti Rusku – prirovnal veto k jadrovej zbrani, ktorú je dobré mať, ale nie je dobré ju použiť.

Videl niekto Putinovu osobnosť?


Preceňovať netreba ani osobné priateľstvo medzi Orbánom a Putinom. Maďarský premiér sa o ňom vyjadril veľmi otvorene: „Videl niekto Putinovu osobnosť? Nie je to človek, ktorý by mal známu osobnosť, takže si ho nepredstavujte tak, ako si zvyknete predstavovať západných lídrov.“ Orbán popísal, že sa premiéri EÚ na rokovaniach oslovujú krstnými menami, no pri rokovaní v ruskými politikmi by to bolo nepredstaviteľné.
Pripusťme teda, že za zbližovaním Orbána a Putina stojí maďarská snaha o vyváženosť politiky smerom na východ i na západ, a tiež vzájomná výhodnosť, keďže Maďarsko je závislé od ruských surovín – zemného plynu (57 percent dovozu) aj ropy (89 percent) . Prepojenie s Ruskom nepochybne prehĺbi avizované rozšírenie jadrovej elektrárne v Paksi, ktoré predstavuje investíciu v objeme 12,5 miliardy eur, pričom 10 miliárd má vo forme úveru poskytnúť Rusko.

Otázkou je, či sa dajú v mene takýchto projektov opomínať hodnoty v prípade krajiny, ktorá sa v ich pošliapavaní dostala tak ďaleko ako Rusko, a ktorá predstavuje pre Západ veľké bezpečnostné riziko. (Ešte raz pripomeňme – iba v deň, keď sa Putin s Orbánom družne rozprávali na štadióne v Riu, zahynulo v dôsledku Ruskom podnecovaného konfliktu 300 nevinných ľudí.)

Budeme vládnuť Európe!


Zatiaľ čo pre Slovensko je prekresľovanie hraníc tabu (preto slovenská diplomacia odsúdila anexiu Krymu), Orbán sa k tomuto fenoménu vyjadril menej striktne: „... otázka Krymu je zložitým medzinárodnoprávnym problémom aj s ohľadom na históriu Sovietskeho zväzu. Ale rozumiem, že my na Západe sme museli dať jasný signál, že toto nie je cesta do budúcnosti. To je v poriadku.“

Samozrejme, netreba konšpirovať, že by maďarský líder dostal chuť na prekresľovanie hraníc, skôr zvykol rád skloňovať pojmy „autonómia“ a „dvojité občianstvo“. Zároveň je však politickým realistom. Navyše sa netají ambíciami európskeho formátu. Ako sa dal počuť jeho taliansky spojenec minister vnútra Salvini: „O niekoľko mesiacov budem s Orbánom vládnuť Európe.“

Ale aká by to mala byť Európa? Európa, ktorá nelipne na hodnotách a dokáže ich „odložiť nabok“? Európa, kde sa dá vládnuť pevnou rukou a je možné zastrašovať oponentov či priškrcovať slobodu? Európa, ktorá je menej súdržná, pevná a viac rozkývaná záujmami jednotlivých krajín či národov, aby sme použili Orbánov slovník?
Ale to už by bola Európa podobajúca sa skôr na ruský než svoj vlastný obraz. A na Orbánovej politike smerom ku Kremľu je práve toto najväčším rizikom – že prispieva k pretváraniu Európy v duchu Putinových potrieb a záujmov.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.