< sekcia Import

Pamätníky 1. sv. vojny na juhu SR vyjadrovali nesúhlas so vznikom ČSR

Ilustračná snímka. Foto: TASR Erika Ďurčová

V hrdinskom duchu sa nesú pomníkové nápisy. Texty na pomníkoch len potvrdzujú odlišné chápanie udalostí v maďarskom prostredí.

Bratislava 16. decembra (TASR) - Pomníky padlým na južnom Slovensku vznikali v dvoch etapách. Prvou bolo obdobie medzi rokmi 1918 – 1938, keď obyvatelia maďarskej národnosti chápali budovanie pomníkov padlým aj ako akúsi prezentáciu nesúhlasu s rozpadom Uhorska a vznikom Československa.

Druhá fáza nastala po Viedenskej arbitráži a pripojení južných oblastí k Maďarsku, respektíve medzi rokmi 1938 – 1945. Pomníky, ich výstavba a udalosti spojené s ich odhalením sa v tejto etape stali súčasťou maďarskej štátnej propagandy.

Celkovo je počet pomníkov v oblastiach s prevahou obyvateľov maďarskej národnosti na západnom Slovensku vysoký, samozrejme, ide o pomníky maďarské. Znamená to, že texty na pomníkoch sú písané v maďarčine a v mnohých prípadoch sú k zoznamom padlých z 1. svetovej vojny pripojené aj mená padlých z maďarskej revolúcie v rokoch 1848/1849.

Vo všeobecnosti možno povedať, že v porovnaní s ostatnými pomníkmi na Slovensku majú odlišné znaky. V prvom rade sú viaceré z nich monumentálne. Najmä pomníky padlým v Trnovci nad Váhom, Dvoroch nad Žitavou, v Tešedíkove, Šali, Kolárove alebo v Sládkovičove patria medzi monumentálnu pomníkovú tvorbu nielen svojím vyobrazením, ale aj umiestnením na navŕšenom pahorku.

Pri zobrazovaní sôch vojakov sa do popredia dostáva hrdinskosť, pieta a smútok nad smrťou. Sochy zomierajúcich vojakov sú pre maďarské prostredie menej časté. Súvisí s tým aj celkovo iné názvoslovie pomníkov padlým v maďarskom prostredí, nazývaných hrdinské pomníky, prípadne pomníky padlým hrdinom.

Časté je i zobrazovanie alegorických sôch, ako napríklad socha leva a najmä maďarského mytologického vtáka Turula. Ničím neobvyklým nie je ani zobrazenie maďarského štátneho znaku, napríklad v Senci alebo v Tešedíkove. V obci Čečejovce je vyobrazená uhorská kráľovská koruna.

Počas prvej ČSR bolo odhalenie pomníkov padlým v maďarskom prostredí veľkou udalosťou. Slávnosti spojené s odhalením sa častokrát stávali prostriedkom na prezentáciu maďarského nacionalizmu a nesúhlasu s existenciou Československej republiky. Samozrejme, vo väčšine prípadov nešlo o otvorený nesúhlas s Trianonom, keďže československé bezpečnostné zložky monitorovali jednotlivé akcie. V niekoľkých prípadoch však došlo za iredentistické prejavy k trestným obvineniam, respektíve súdnym procesom.

V roku 1929 tak napríklad došlo v súvislosti s podobnými prejavmi v Tornali k odsúdeniu miestneho pastora reformovanej cirkvi. V iných prípadoch československá štátna moc zasiahla priamo do procesu výstavby pomníka. Štátny referát na ochranu pamiatok napríklad v roku 1937 nariadil odstrániť nápis „Pro Patria“ z pripravovaného pomníka padlým v Rimavskej Sobote.

Viedenská arbitráž v novembri 1938 priniesla z hľadiska budovania pomníkov na južné Slovensko zaujímavé zmeny. Objavil sa úplne nový, pre slovenské prostredie prakticky neznámy druh pomníka – pomník vlajky. Išlo o pomník, ktorého dominantnou časťou bola žrď s vlajúcou maďarskou štátnou vlajkou. Tieto pomníky vznikali na oslavu znovuobsadenia území a budovania tzv. veľkého Maďarska.

Keďže obe Viedenské arbitráže (druhou bolo vyrovnanie s Rumunskom) priniesli len čiastočnú obnovu hraníc z roku 1918, vlajky na pomníkoch viali na pol žrde. Pomníky tohto druhu vznikli napríklad v Nových Zámkoch, Komárne alebo vo Veľkom Mederi. V niektorých prípadoch išlo o kombináciu pomníka vlajky s pomníkom padlým, kroré obsahovali zoznamy mŕtvych vojakov.

Po obnovení Československa bola väčšina týchto pomníkov zničená, ale niektoré, ako napríklad v Tešedíkove, ostali na svojom mieste dodnes. Na druhej strane medzi rokmi 1938 – 1945 pomníky padlým naďalej a pomerne intenzívne vznikali. Išlo napríklad o pomník v Sládkovičove či obelisk v Galante odhalený v roku 1943.

Samotné pomníky a udalosti s nimi spojené sa stali najmä v národnostne zmiešaných obciach nástrojom propagandy. Špecifická situácia nastala v Šuranoch, meste so slovenskou väčšinou. Po tragických udalostiach z Vianoc roku 1938, keď maďarskí žandári strieľali do davu veriacich vychádzajúcich z kostola, boli pomery v meste mimoriadne vyhrotené. Aj z tohto dôvodu, ako akási forma zmierenia, bol v roku 1942 v Šuranoch vybudovaný pomník padlým. Slávnosť odhalenia bola mimoriadnou udalosťou aj na maďarské pomery. Zúčastnil sa jej aj arcivojvoda Jozef August Viktor Habsburg-Lotrinský, predseda Maďarskej akadémie vied. V neskoršom období mal pomník navštíviť dokonca sám regent Miklós Horthy. Po obnovení Československa bol ako symbol maďarskej okupácie zničený.

V hrdinskom duchu sa nesú i pomníkové nápisy. Texty na pomníkoch len potvrdzujú ich odlišné chápanie v maďarskom prostredí. Maďarskí hrdinovia podľa nich zomierali za domovinu hrdinskou smrťou. Je zaujímavé, že v prípade, ak sa na pomníku padlým nachádzajú mená padlých z oboch vojen, zoznamy z druhej svetovej vojny sú dlhšie. V slovenskom prostredí je to naopak. Rozdielom je aj uvádzanie počtu zavraždených Židov počas druhej svetovej vojny, ba dokonca existencia samostatne stojacich pomníkov holokaustu.