< sekcia Košický kraj

Ľ. Blaškovičová: Pocit, že konáme správne, bol silnejší ako strach

K hlavným tváram Nežnej revolúcie pred 30 rokmi v Košiciach patrili manželia, herci Peter Rašev a Ľuba Blaškovičová. Demonštrantom sa prihovárali najprv z provizórnych tribún a neskôr z balkóna Štátnej vedeckej knižnice na Hlavnej, vtedy ešte Leninovej, ulici. Foto: TASR - Milan Kapusta

Demokratické hnutie v Košiciach vznikalo po pražských udalostiach 17. novembra spontánne, najprv sa prejavili študenti, potom umelci a ďalší aktivisti.

Košice 19. novembra (TASR) – K hlavným tváram Nežnej revolúcie pred 30 rokmi v Košiciach patrili manželia, herci Peter Rašev a Ľuba Blaškovičová. Demonštrantom sa prihovárali najprv z provizórnych tribún a neskôr z balkóna Štátnej vedeckej knižnice na Hlavnej, vtedy ešte Leninovej ulici.

Demokratické hnutie v Košiciach vznikalo po pražských udalostiach 17. novembra spontánne, najprv sa prejavili študenti, potom umelci a ďalší aktivisti s túžbou po slobode a zmene a s potrebou vyjadrovať sa k veciam verejným. Ako spomína Ľuba Blaškovičová, súčasťou týchto prvých aktivít bol aj pocit strachu z možných represií komunistického režimu a Štátnej bezpečnosti (ŠtB). V ľuďoch, ktorí to zažili, pritom rezonovala aj skúsenosť z roku 1968, keď reformný proces v Československu potlačili sovietske tanky. Nevedeli tak, do čoho idú a čo bude nasledovať.



"Ja za seba poviem, že zo začiatku sme sa strašne báli. Mali sme dve malé deti, obaja sme sa začali angažovať a fakt nám chodili eštebáci v noci kopať do dverí a pani, ktorá sa nám starala o deti, diabetičku, párkrát vydesili tak, že skolabovala. Potom nám študentky chodili strážiť naše dcéry, ale to, ako sa to skončí, či teda na nás Ľudové milície vypustia alebo nevypustia a či sa začne nejaká streľba alebo nie, to sme nevedeli," opísala herečka pre TASR.

Susedia im hovorili, že pred ich domom stávali autá ŠtB. Obavy mali, aj keď sa vracali domov neskoro v noci prázdnymi ulicami, či už z mítingu alebo z príprav na ďalší deň v koordinačnom centre Občianskeho fóra. "Ale viete, ten pocit, že robím správnu vec, ten bol ďaleko silnejší ako strach. Naozaj sme si s Petrom hovorili, že možno toto je chvíľa, pre ktorú sme sa narodili. Toto máme zažiť, byť súčasťou nádeje, pomôcť zmeniť budúcnosť," povedala.

Jej zosnulý manžel bol podľa nej skvelý košický tribún, keďže mal charizmatický hlas a ľudia ho poznali z rozhlasu, dabingu či televízie. Navyše mal zmysel pre humor, ktorým uvoľnil sprvu neraz napätú atmosféru a ľudí zaujal aj tým, že povedal niečo vtipné. Z tých dní Blaškovičová rada spomína na pozitívnu atmosféru mítingov s davmi ľudí na námestí, bez násilia, kde všetci štrngali kľúčmi. "Medzi nami boli aj eštebáci a všelijakí spolupracovníci, o ktorých sme ani nevedeli, ale tá atmosféra bola neuveriteľná, to bolo niečo tak jedinečné, pre čo sa oplatí žiť. Kvôli čomu tí ľudia na námestia chodili, ten obrovský pocit eufórie, spolupatričnosti, v tej chvíli ste si povedali - to je splnená utópia," skonštatovala.

Situáciu ľudí v komunistickom Československu herečka a občianska aktivistka prirovnáva k psovi priviazanému na reťazi k búde, ktorý dostával vodu a niekedy aj zvyšky z obeda, na plote mal namaľované kvetinky a pripadalo mu to pekné, lebo nič iné nepoznal. A zrazu psa odviazali, on vyšiel z dvora von a bol ohúrený širokým svetom a voľnosťou a už sa odmietol vrátiť. Ľudia si však podľa nej neuvedomili, že sloboda a demokracia nie je zadarmo a o to pozitívne, čo získali, sa treba starať a chrániť si to. "Prvý raz, keď nám otvorili ten dvor, naše nadšenie bolo obrovské, veď sme mnohí ani netušili, že svet je taký veľký a otvorený aj pre nás. A potom zrazu sme všetci dostali pocit, že tu bude druhé Švajčiarsko a že to dvojkorunové mlieko tu bude navždy, len budeme mať slobodu, slobodu prejavu a môžeme študovať a robiť všetko, čo chceme. Tie očakávania boli oveľa väčšie, ako sme boli schopní spracovať, ľudia neboli pripravení aj na negatívne dôsledky, pretože všetko sa zmenilo, ale ľudia, žiaľbohu, nie," povedala.

Z demokratických zmien a slobody pritom podľa nej napokon ťažili v mnohom práve tí, ktorí predtým stáli na strane režimu. "Paradoxne, revolúcia neskutočne pomohla 'súdruhom', ktorí na ňu boli pripravení. Vedeli, že ak národ bude k nim nežný, tak dostanú obrovskú šancu, lebo oni mali kontakty v zahraničí, známosti, vedeli ako funguje manažment, o ktorom my sme nemali ani predstavu. A stalo sa po rokoch, že nás stretli a hovorili nám - ďakujeme, November bolo to najlepšie, čo ste mohli urobiť, pretože my sa teraz máme neskutočne dobre, lebo pre nás funguje tá ekonomika, my sme si ju vytvorili, my máme vily, jachty a domy pri mori. A pritom nás s Petrom za mečiarizmu vyhodili z divadla, lebo nám opäť vládli súdruhovia v iných kabátoch," skonštatovala. Vidí v tom aj pravdivosť výroku, že revolúcia požiera vlastné deti.