Liptovský Mikuláš/Bratislava 25. január (TASR) - Národný umelec Janko Alexy bol mimoriadne činorodým umelcom a organizátorom kultúrneho života na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. Počas svojho tvorivého života sa snažil o vytvorenie nového národného prejavu v maliarstve, pričom využíval širokú škálu formálnych výdobytkov moderny, ako aj jednotlivé prvky nových smerov a tendencií vo vtedajšom umení.

Od narodenia Janka Alexyho, maliara, výtvarného kritika, pedagóga a spisovateľa, uplynie vo štvrtok 25. januára 130 rokov.

Jeho rozsiahle výtvarné dielo obsahuje okolo 1300 olejomalieb, pastelov, tempier a kresieb. Maľoval slovenskú prírodu, dedinu, mestské zákutia, portréty, historické alebo legendárne postavy a udalosti. Navrhoval dekoratívne gobelíny a vitrážové či mozaikové okná do sakrálnych a svetských objektov ako napríklad pre Divadlo P.O. Hviezdoslava v Bratislave (dnešné Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava).

Zasadzoval sa za rekonštrukciu mnohých kultúrnych pamiatok. Niekoľkoročné úspešné úsilie o rekonštrukciu Bratislavského hradu, neskôr Trenčianskeho a Spišského hradu opísal v knihe Tam ožila sláva (1970).

Janko Alexy sa narodil 25. januára 1894 v Liptovskom Mikuláši v rodine sedlárskeho majstra Gustáva Alexyho a Emmy, rodenej Korytárovej. Už ako študent lučeneckého gymnázia sa pokúšal o prvé výtvarné prejavy. Pre očné ochorenie sa musel tohto záujmu na určitú dobu vzdať. Po maturite v roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom či praktikantom v lekárni.

Počas prvej svetovej vojny absolvoval lekárnický kurz v Budapešti a začal študovať na tamojšej Filozofickej fakulte. V roku 1917 ho však odvelili na taliansky front, kde sa k maľovaniu a kresleniu príležitostne vrátil.

Po skončení vojny nastúpil v roku 1919 na Akadémiu výtvarných umení (AVU) v Prahe. Jeho profesormi boli Josef Loukota, Max Pirner či Max Švabinský.

V lete v roku 1919 sa zúčastnil na vedeckej výprave po Slovensku, ktorú viedli českí profesori. Prizvali ho ako nadaného kresliara, aby zaznamenával hrady, zámky, kaštiele a mestá. Z množstva takto získaného materiálu urobil Alexy výber a vydal ho v podobe pohľadníc. O rok neskôr vydal zo spomínaných náčrtov aj knižný album pod názvom Obrázky zo Slovenska. V roku 1919 absolvoval aj polročný študijný pobyt v Paríži, štúdium na AVU ukončil v roku 1925.

V rokoch 1932 - 1937 žil v Piešťanoch, kde organizoval umeleckú kolóniu, do ktorej chcel pritiahnuť najvýznamnejšie umelecké mená tej doby ako Bazovský či Palugyay. Po neúspechu projektu sa natrvalo usadil v Bratislave. Okrem vlastnej tvorby sa výrazne podieľal tiež na organizovaní umeleckého života a zasadzoval sa za rekonštrukciu mnohých kultúrnych pamiatok, okrem iného patril k popredným záchrancom či iniciátorom rekonštrukcie Bratislavského hradu.

Bohatá je aj Alexyho literárna činnosť. V zbierkach krátkych poviedok Jarmilka (1924) a Grétka (1928) zachytil atmosféru a prostredie kde vyrastal a študoval, ako aj citové problémy mladého človeka. Vojnové utrpenie a sociálne pomery zhrnul v poviedkovej knihe Veľká noc (1930). Skúsenosti z maliarskych potuliek po Slovensku a spomienky na detstvo spracoval v knihe Na voľnej vôľuške (1932).

Zážitky z profesorského povolania tvoria základ jeho dvojzväzkového románu Hurá! z roku 1935, ktorý sa dočkal aj prepracovanej verzie s názvom Profesor Klopačka (1949). Napísal aj beletrizovanú autobiografiu Život nie je majáles (1956). V diele Osudy slovenských výtvarníkov (1948) zase zhromaždil životopisné údaje o 74 výtvarných umelcoch. Spolu so spisovateľom Gejzom Vámošom založil v roku 1922 literárno-umelecký časopis Svojeť.

Janko Alexy, významný reprezentant moderného slovenského výtvarného umenia, zomrel 22. septembra 1970 v Bratislave.