< sekcia Prešovský kraj

Tatranci spomínali na ničivú kalamitu, ktorá poškodila aj budovy

Na snímke pohľad na polom, v ktorom vyrastá nový les v Tichej doline po dvanástich rokoch od ničivej víchrice vo Vysokých Tatrách 13. septembra 2016.FOTO TASR - Oliver Ondráš Foto: TASR Oliver Ondráš

Kalamita poškodila aj viacero budov, okrem iných aj sanatórium v Tatranskej Polianke.

Vysoké Tatry 19. novembra (TASR) – Tatranci v utorok spomínali na ničivú kalamitu, ktorá 19. novembra 2004 zničila les na ploche 12.600 hektárov národného parku. Meteorológmi avizovaná tatranská bóra začala naberať na sile popoludní, vietor rozhýbal konáre, postupne však celé stromy padali ako zápalky, na zem, na budovy či autá. Zatarasili cesty, železničné trate a viaceré tatranské osady na krátky čas odrezali od sveta. Niekoľkohodinová smršť si vyžiadala jeden ľudský život, keď obrovský strom zavalil idúce auto. Hoci výstrahy pred vetrom varovali, jeho dôsledky prekvapili každého a hustý tatranský les sa stal minulosťou. „Katastrofa, ktorá nás postihla, navždy zostane v pamäti nás, Tatrancov, ale aj návštevníkov – obdivovateľov tatranskej krásy. Úprimne dúfam, že už nikdy, a ani generácie po nás, nebudeme musieť čeliť podobnej udalosti,“ uviedol primátor mesta Vysoké Tatry Ján Mokoš.

V nasadení boli stovky pracovníkov, pilčíkov, mechanizmov a koní, na pomoc prichádzali dobrovoľníci z celého Slovenska aj zahraničia, organizácie i armáda. Tatry získali finančnú pomoc od všetkých, ktorým správy o ničivej sile vetra neboli ľahostajné. Horskí záchranári zásobili obyvateľov neprístupných lokalít potravinami a liekmi po spustení z vrtuľníka. Vietor, ktorý v novembrový podvečer vzrástol až na 230 kilometrov za hodinu pri hornej hranici lesa, zničil 2,3 milióna kubíkov drevnej hmoty. Škody boli vyčíslené na stovky miliónov eur. „Som rád, že ťažké chvíle sme v zdraví prežili a ukázalo sa, že práve v krízovej situácii sa dobrí ľudia, ktorí si ctia skutočné hodnoty, dokázali zomknúť, vzájomne pomôcť sebe, mestu aj prírode,“ dodal primátor a zároveň poďakoval všetkým, ktorí v neľahkom období pomáhali.

Kalamita poškodila aj viacero budov, okrem iných aj sanatórium v Tatranskej Polianke. „Neviem zabudnúť na pohľad, ktorý sa mi naskytol, keď som deň po kalamite prichádzala od Gerlachova k Tatranskej Polianke do práce, keďže Tatranská magistrála bola zatarasená popadanými stromami. Všade vôkol ležiace koruny stromov, bol to šok vidieť škody, ktoré víchrica napáchala aj na našej budove,“ spomína riaditeľka Sanatória Dr. Guhra Eleonóra Kovalčíková. Vietor zhodil strechu, rozbil okná, poškodil múry, posunul drevené balkóny a narušil aj statiku historickej budovy. Sanatórium bolo navyše v tom čase plné pacientov a museli sa v prvom rade postarať o ich bezpečnosť a zdravie.

Škody na budovách boli vyčíslené na zhruba 430.000 eur, okamžite sme začali s rekonštrukciou poškodených častí sanatória. Trvalo takmer dva mesiace, kým sme najpodstatnejšie škody odstránili,“ dodala Kovalčíková a vyzdvihla vtedajšiu spolupatričnosť a spoluprácu všetkých ľudí. Bez nich by totiž sanatórium nemohlo pokračovať vo viac ako 100-ročnej tradícii.

Príroda však v Tatranskej Polianke neukázala iba svoju silu, ale odhalila aj malé tajomstvo. To ukrývala desiatky rokov pod svojimi koreňmi lipa zasadená v roku 1968 pri sanatóriu. „Sadili ju zamestnanci niekdajšieho Wolkrovho liečebného ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb po vzore Alexandra Dubčeka, ktorý v rovnaký deň zasadil lipu nádejí a cieľov s mládežníkmi v Prahe. Keď kalamita vyvrátila lipu, tak pod jej koreňmi sa našiel tubus so vzácnymi dokumentmi a výtlačkom Pravdy z 28. októbra 1968, v ktorej bol článok o sadení lipy v Prahe. Ďalej v nej bol dekrét s podpisom vtedajších zamestnancov liečebne na pamäť 50. výročia samostatného štátu Čechov a Slovákov a ďalší dekrét s vyjadrením akéhosi vzdoru proti politickým udalostiam v roku 1968,“ objasnila riaditeľka. Nik z vtedajších zamestnancov podpísaných na dekréte už nežije a keby nebolo kalamity, tak by sa o tubuse zrejme nikto nedozvedel.

Napriek prírodnému nešťastiu nevídaných rozmerov po uplynutí 15 rokov sa Tatranci zhodujú, že tatranská flóra sa spamätáva a znovu naberá na sile. Lesníci v kalamitnom území vysadili za toto obdobie osem miliónov sadeníc a rovnakou mierou prispela k obnove i samotná príroda. Regenerácia lesa pokračuje aj v bezzásahovej zóne, teda v tých častiach Tatranského národného parku, kde platí piaty stupeň ochrany a nepovolili tam výnimku na ťažbu.