< sekcia Publicistika

ANALÝZA: Kotleba a Harabin vypadli z hry, ale ich témy prežívajú

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay analyzuje výsledky prvého volebného kola.

Televízne diskusie pred prvým kolom prezidentských volieb vyvolávali dojem, akoby sa v nich stretli dva svety a dve politické scény. Zuzana Čaputová, Maroš Šefčovič, Béla Bugár či František Mikloško predstavovali hodnotovo jasne definovaných a racionálnych uchádzačov o najvyššiu ústavnú funkciu.

Dobrou správou je, že sa v podobe Čaputovej a Šefčoviča do druhého kola volieb dostali práve zástupcovia tejto reality. Zlou správou je, že paralelný vesmír, ktorý reprezentujú Štefan Harabin a Marian Kotleba, nazbieral štvrtinu hlasov, teda v absolútnom vyjadrení okolo pol milióna voličov. A ak aj zostal v prezidentských voľbách za dvermi, v druhom kole, a aj v budúcoročných voľbách parlamentných sa bude vracať oknom. Pretože je skrátka tu.


Čaputovej plus, Šefčovičovo mínus


Najväčším prekvapením volieb je fakt, že sa prekvapenie naozaj konalo. Zuzana Čaputová vyletela na 40 percent získaných hlasov, hoci sa ešte pred časom nejavila ako favoritka volieb – napríklad decembrový prieskum agentúry AKO jej prisúdil ôsme miesto so 6,6 percentami, podľa Focus-u mala v novembri len 4,1 percenta.

Raketový štart a prienik do niekoľkonásobne lepších čísel však v prípade Čaputovej nie sú výsledkom marketingovo prepracovanej a profesionálnej kampane, ale odrážajú silu jej fenoménu. Ponúkla presne to, po čom mnohí voliči volajú – odhodlanie a kvalifikáciu meniť veci k lepšiemu, presvedčenie, že to má zmysel.

Tento trend odráža aj všetko, čo sa v politike udialo počas posledného roka, od zavraždenia Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Zlo, nech si pod ním predstavujeme akékoľvek varianty, zašlo príliš ďaleko, čo napokon potvrdilo nielen odsúdenie Ladislava Bašternáka ako modelového príkladu „nášho človeka“, ale predovšetkým dianie okolo väzobne stíhaného Mariána K. a jeho všemocných kontaktov v politických vodách.

V roku 2014 voliči dali šancu nepolitickému politikovi Kiskovi v očakávaní, že bude pasívne prezentovať slušnejšiu tvár politiky, v ktorej sa dovtedy „nenamočil“. Oproti tomu v roku 2019 si vybrala verejnosť nepolitickú političku v očakávaní, že bude práveže aktívnou obhajkyňou slušnosti. Je to očakávanie celkom iného druhu. Čaputová má byť nielen morálna autorita, ale aj angažovaná bojovníčka proti skládke, ktorú politický systém na Slovensku vyprodukoval.

Ani rezne nestačili


Naopak, výsledok Maroša Šefčoviča – 400-tisíc hlasov – určite nezodpovedá potenciálu Smeru, ktorému v parlamentných voľbách 2016 dalo hlas vyše 737-tisíc voličov. Je evidentné, že pre mnohých z nich bol Šefčovič príliš akademický, európsky. Mnohí zrejme nešli voliť, alebo dali hlas radikálnejším kandidátom, predovšetkým Harabinovi, ktorý svojim populizmom vôbec nie je vzdialený tomu, na čo je priaznivec Smeru zvyknutý. Pritom Šefčovič pochopiac túto realitu zišiel v kampani o nejaké to poschodie nižšie pod úroveň eurokomisára – aj keď si za to vyslúžil nie celkom oprávnené posmešky, asi tie rezne boli nevyhnutné. No zdá sa, že ešte stále nestačili.

Teda na jednej strane je potešujúce, že voliči v druhom kole budú – napríklad v porovnaní s duelom Mečiar-Gašparovič v roku 2004 – postavení pred oveľa kvalitnejšiu voľbu.

Na druhej strane, ako sme už povedali, druhé kolo, aj keď sa bude odohrávať bez nich, bude niesť pečať Harabina a Kotlebu a ich politického softvéru. Antisystémoví kandidáti sa doň nedostali, ale nimi otvárané témy, žiaľ, áno.

Šefčovič už v prvých povolebných slovách horlivo avizuje, v čom všetkom sa od Čaputovej líši – netreba bojovať proti zlu, veď proti nemu, ako zázrakom, zasiahla tesne pred voľbami polícia a prokurátori. A, po druhé, chce byť samozrejme konzervatívnejší a kresťanskejší, veď ako inak.

Kým Čaputová môže získať hlasy nerozhodnutých a časť hlasov Mikloška, Krajniaka alebo Bugára, Šefčovič nemá inú možnosť, než loviť vo vodách Harabina či Kotlebu. Ale ako to urobiť, aby si v týchto kalných vodách nazašpinil ruky a rukávy bielej eurokomisárskej košele?


Preteky, kto je národnejší a kresťanskejší


Lebo, a tu sa vraciame k úvodnej téze, v posledných rokoch sa súčasťou politickej diskusie stali konzervatívne témy, ktorých sa zmocnili populisti, no vedno s tým aj vrchovatá miera diletantizmu a primitivizmu naočkovaná – nech si každý dosadí odkiaľ, či už hybridným nepriateľom, alebo našou domácou frustráciou, či nebodaj internetovou povrchnosťou.

Odrazu sa politickými témami stávajú hoaxy, že homosexuáli budú tradičným rodinám kradnúť deti, na Slovensko sa dovalia státisíce utečencov, Slováci ohýbajú chrbty pod ťarchou diktátu Bruselu... a aby sme nezabudli, ešte je tu genocída Slovanov a čarovné slovo „džendžer“.

Kľúčovou témou volieb na Slovensku sú neprítomní utečenci a témy sexuálnych menšín, ktoré – pri všetkej úcte – v skutočnosti ovplyvňujú len malú časť spoločnosti na rozdiel od tém oveľa univerzálnejších (ako napríklad vzdelanie a jeho podpora), ktoré majú dopad na každého. No kandidát harabinovského typu ani nie je vystavený očakávaniu svojich priaznivcov, že musí pre túto oblasť ponúknuť vysoko kvalitný program, alebo aspoň kompetentné postoje.

Verejná diskusia na Slovensku je dlhodobo a chronicky kontaminovaná iracionálnymi prvkami a nenávistným tónom. Táto kontaminácia spolu s pretekmi, kto je kresťanskejší a národnejší – potom bude hrať prim nielen v druhom kole prezidentských volieb, ale aj pred parlamentnými voľbami, ktoré sa budú konať o rok. Je dobré sa na to pripraviť.

A ešte poznámka na záver: Ak na Slovensku existuje volanie po zmene a zlepšení spoločenských pomerov, parlamentné voľby 2016 ukázali modelový negatívny príklad ako toto volanie môže vyjsť navnivoč. A prezidentské voľby 2019 sú, naopak, pozitívnym príkladom, že túžba po zmene má šancu byť úspešná, ak má vhodného reprezentanta.