< sekcia Publicistika

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Kiska nie je Kollár ani Kotleba

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay analyzuje potenciál novej strany Andreja Kisku.

Pred piatimi rokmi to mal Andrej Kiska ľahšie než dnes. Väčšine z jeho 1,3 milióna voličov stačilo, že nie je Ficom, ba ani jeho spojencom, prípadne, že ešte nebol namočený vo vysokej politike, ktorá v tomto čase začínala trpieť komplexnou a dovtedy nepoznanou stratou kreditu. Navyše po Ivanovi Gašparovičovi bola latka, pokiaľ ide o kvalitu prezidentov, postavená naozaj prekliato nízko.

Teraz, keď Kiska prenechal Prezidentský palác Zuzane Čaputovej a vplával do kalných a zradných vôd straníckej politiky, bude to mať zložitejšie. Možno sa nám zdá, že počuť potlesk, ale nemýľme si tento zvuk so zauchami. Lebo aj tých sa mu dostáva dosť.

Obzretie sa za piatimi Kiskovými rokmi môže mať podtón kritický (prezident „amatér“ s nedostatočnými skúsenosťami, navyše zaťažený kauzami ako KTAG), ale aj pozitívny (zmysel pre dobročinnosť a z politického hľadiska pevné postoje v zahraničnej politike – v časoch, keď to bolo nesmierne dôležité vzhľadom na Krym, Ukrajinu, brexit a iné pohromy.)

Od pohľadu na Kisku si však už dnes nemožno odmyslieť založenie jeho novej strany Za ľudí, s ktorým sa spája viacero otázok a pochybností. Ale hneď dialekticky dodajme, že je to je vlastne len dobre.

Šanca 2020. Už o 9 mesiacov


Pre mnohých je sklamaním, že sa Kiska dištancoval od liberálov, ktorí už beztak dostávajú facky od Fica, Kollára, Kotlebu, Danka i od Matoviča. Dokonca to urobil ráznejšie, než sa čakalo, keď otázky zrovnoprávnenia homosexuálov, ale aj interrupcií, násilia na ženách či tému Istanbulského dohovoru vytesnal z programu svojej strany a dokonca avizoval, že si ich neželá mať ani v programe budúcej vládnej koalície.

Sedliacky rozum diktuje – kto s tým má problém, nech nevolí Kisku ale Progresívne Slovensko/Spolu. Ibaže táto téma v sebe nesie potenciál veľkého rizika. Rizika, že sa z nej môže stať kameň úrazu, o ktorý sa potkne budúce vládne zoskupenie skôr, než by stihlo vzniknúť.

Pavol Sybila z PS hovorí: „...v čo dúfam, že v debate na túto tému už viac zaznievať nebude, je názor, že ´Slovensko má aj dôležitejšie problémy´. Ach, strašne ma vytáča takéto vyjadrenie.“

V poriadku, nie sú „dôležité“ a „menej dôležité“ témy, skúsme však prihliadnuť na iné kritérium. Povedzme, že existujú problémy, ktoré sa dajú a musia vyriešiť do volieb v marci 2020 – a otázky, ktoré sa budú riešiť potom.

Marec 2020 je termín – a už doň ostáva veľmi málo času – ktorý ponúka neopakovateľnú šancu vymeniť garnitúru Smer, SNS a Most-Híd za inú alternatívu. A ako si ešte povieme, táto šanca sa rysuje oveľa hmatateľnejšie než pred rokom či dvoma.


Homogénna či homofóbna?


Do marca 2020 sa nijako nedá zariadiť, aby na témy ako sú napríklad práva LGBTI ľudí, mali všetci rovnaký názor (vieme predsa, že rovnaký ho nebudú mať nikdy). Už aj bez Kisku by nebolo reálne, aby prípadná budúca vládna koalícia bola v týchto otázkach názorovo homogénna. Postačí, ak nebude homofóbna.

Politologička Soňa Szomolányi v rozhovore pre aktuality.sk povedala: „...polarizácia je totiž umelo vytváraná politikmi či ich marketérmi, ktorí vedia, že otázky reprodukčných práv, registrovaných zväzkov, dekriminalizácie marihuany vyvolávajú spory kategorického typu „buď - alebo“ a aktivizujú ľudí.“Cituje tiež antropológa Ernesta Gellnera, ktorý hovorí, že sú polarizujúce témy, ktoré je lepšie ponechať v decentnom šere.

Kiska robí presne toto. Pre túto chvíľu sa vyhol témam, ktoré pri necitlivom zaobchádzaní polarizujú spoločnosť – s tým, že existuje viac než reálny predpoklad, že o nich jeho strana bude schopná viesť konštruktívnu diskusiu v oveľa kultivovanejšom tóne.

Pripomeňme, že iba takýto kompromis v roku 1998 umožnil vznik bloku, ktorý porazil Mečiara. A bol to blok oveľa rôznorodejší, ba až bizarnejší v porovnaní s dnešnými opozičnými stranami, nech sú medzi nimi akékoľvek rozdiely.


Tzv. Kiskova rovnica


Nepochybne je lepšie, keď sa o citlivých a etických témach vedie kultivovaná diskusia, než keď sa ich zmocnia populisti ako Kollár, kuffovci či dokonca kotlebovci. A azda dokážeme vidieť rozdiel medzi Kiskom a medzi politikmi, ktorí strašia mravným úpadkom diktovaným z Bruselu a politikmi a ktorí pohoršene fŕkajú zlostné sliny nad nevinnou študentskou recesiou v podobe obliekania šiat opačného pohlavia.

Preto existuje reálny predpoklad, že budúce vládne zoskupenie napriek zmienenej názorovej rôznorodosti bude „progresívnejšie“ a schopnejšie otvorenejšej diskusie, než Smer a SNS zabarikádované vo svojich postojoch konvenujúcich aj voličom Sme-Rodina a ĽSNS.

Ďalšia pochybnosť smeruje k otázke, či je strana Za ľudí vôbec potrebná. Podstatná je však iba tzv. Kiskova rovnica: Či opozícia plus Kiska bude mať viac percent a viac hlasov, než opozícia bez Kisku. Ak áno, je to plus, a to aj v prípade, ak kiskovci po troche zoberú PS plus Spolu, SaS a ďalším. Samozrejme, pokiaľ by sa nestalo, že by niekto „daroval“ Kiskovi toľko hlasov, až by sa prepadol pod hranicu 5 percent...


Čísla sa výrazne pohli


Ešte na začiatku roka 2018 prieskum Focus-u prisudzoval koaličným stranám 68 kresiel, opozícii 53 a 29 mandátov zabrali Kotleba a Kollár.

V júni 2019 má koalícia 46 (Focus) či dokonca 39 mandátov (AKO). Opozícia už spolu s Kiskom by získala 72 (Focus) ba až 80 (AKO) poslaneckých kresiel. Nepoužiteľných hlasov s minimálnym resp. nulovým koaličným potenciálom (Kollár, Kotleba) je 32 resp. 31, čo sa žiaľ, zrejme nezmení ani do marca 2020. Očividným trendom je teda výrazné oslabovanie koalície a rast opozície.

Samozrejme, premenných je ešte veľa, vrátane Harabina. V priebehu posledného roka sa však stala reálnou šanca, že Slovensko nemusí byť odsúdené na sto rokov Smeru, ktorý si zakaždým bude priberať nejakého vhodného alebo i nevhodného partnera, pričom bude opozícia a extrémisti tvoriť nemohúcnu demokratickú kulisu v parlamente.

Slovensko má zrazu šancu stať sa opäť krajinou, kde sa striedajú vlády a kde sa politici musia usilovať o priazeň voličov, čo je zabudnutou pôvodnou pointou politickej súťaže.

Adepti zmeny to môžu pokaziť už len sami – čo platí ako pre Kisku tak aj pre jeho kritikov. Alebo spojencov?