< sekcia Publicistika

GLOSA M. KOPCSAYA: Chlapci v sukni

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay glosuje pobúrenie časti politickej scény nad stredoškolskou recesiou.

Čo je najväčší problém Slovenska? Nie sledovanie novinárov. Nie extrémizmus. Nie fakt, že Slovensko v roku 2014 utvorilo svetový rekord v (euro)volebnej neúčasti a chystá sa ho zopakovať znova. Nie vyrúbané lesy ani skrytá vojna proti farmárom. Ani korupcia to nie je.

Nie! Najväčším problémom Slovenska sú ženy s fúzami a chlapci v sukni. Teda recesistický a možno nie veľmi šťastne odkomunikovaný nápad študentov bratislavského gymnázia usporiadať akciu, na ktorej sa chlapci oblečú do ženských šiat a dievčatá do mužských, aby tak vyjadrili podporu LGBTI komunite.

To, čo sa bežne deje na školských zábavách, alebo na travesty šou – nech si o tomto pseudoumeleckom žánri myslíme čokoľvek – nafúkli propagandistické weby a na sociálnych sieťach ho pretriasajú rozhorčené osobnosti rýchlokvaseného slovenského konzervativizmu. Ako dôkaz, že nastáva Sodoma a Gomora, že školy nútia žiakov k nemravnostiam a že za celým úpadkom cítime amorálny Brusel (ešteže sa do europarlamentu hrnie zástup antipolitikov bojovať proti Európe za luxusné európske platy).

Strážcovia slovenskej morálky v hysterických reakciách nabádajú, že „Bratislavské gymnázium by mali zavrieť! A riaditeľa...“ Prípadne poslať hĺbkovú kontrolu. Ak to takto pôjde ďalej, jedného dňa možno dôjde aj na prejavy atavistickej nenávisti, aké prepukajú v susednom Poľsku, kde už na pokyn kléru pálili nevhodné knihy a verejne mlátili figurínu „židáka“ Judáša.


Čo povedalo vedenie?



Keďže explodovali najmä emócie, rozum sa nestihol dostať k slovu. Nikto sa nezamýšľal nad tým, že Gymnázium Jura Hronca patrí k najlepším na Slovensku a z jeho brán vychádzajú excelentní absolventi reprezentujúci svoju krajinu vo svete.

Nikto nečakal na to, ako sa k veci postavia samotní študenti, pretože tu, na tejto škole študujú tí najlepší, ktorí by svojich hejterov raz-dva schovali do vačku. Ukazuje sa, že aj mnohí z nich mali k akcii výhrady – napríklad ju nepovažovali ani za šťastný spôsob ako komunitu LGBTI podporiť – a tak stačilo počkať, než si to mládež vyrieši sama medzi sebou.

A napokon nikomu nechýbal postoj vedenia školy. Keď sa objavil, bolo zrejmé, že nešlo o žiadnu oficiálnu školskú akciu. Podľa vedenia školy sú tzv. tematické štvrtky’ akciou organizovanou „Žiackou školskou radou, čo je legitímne a demokraticky žiakmi zvolený orgán, skladajúci sa z 11 žiakov školy. Téma štvrtku je vždy dopredu prediskutovaná s vedením školy a následne zverejnená v priestoroch školy a na sociálnych sieťach. Pre veľkonočné prázdniny sa tento týždeň žiaci rozhodli usporiadať akciu, ktorej obsah ani forma nebola prediskutovaná, ani inak plánovaná, a teda bez súhlasu vedenia školy.“

Predstavitelia školy tiež jasne povedali, že sa s ním musia všetky akcie na pôde školy vopred prediskutovať. Teda ak by si aj problém nevyriešili žiaci, celkom isto to dokázali učitelia a záležitosť by sa dala uzavrieť ako interná vec gymnázia. Lenže...


Problém škôl podľa Danka



Lenže žijeme na Slovensku v 21. storočí. A predseda SNS Andrej Danko už do veci zaangažoval ministerku školstva, čím z celej veci vyrobil politickú kauzu. Požiadal Lubyovú, aby rázne vyriešila problém, ktorý „vyvrcholil na Gymnáziu Jura Hronca, no môže sa týkať aj iných žiakov“.

Takže o aký problém vlastne ide? Má azda Danko na mysli nízky rozpočet pre vzdelávanie, malé učiteľské platy, odchody šikovných mladých ľudí do zahraničia, na lepšie školy a do lepších pracovných pozícií? Alebo fakt, že 20 percent prvovoličov by volilo Kotlebu a medzi stredoškolákmi majú radikáli ešte väčšiu podporu? Lebo toto je problém a nie nejaký študent v sukni!

Toto je skutočný problém školstva, za ktorý aj Danko a jeho SNS aj ostatní vládni politici nesú zodpovednosť. Ibaže svoju neschopnosť ho riešiť zakrývajú lacným politickým divadlom.

I keď sa z politického hľadiska dá pochopiť, že ak sa stáva módou verejné lynčovanie čohokoľvek nekonvenčného, v čom niekto vidí zárodok „džendžeru“, potom si chce aj SNS odkrojiť svoju časť politickej koristi, aby neostala celá kotlebovcom a kollárovcom.



Zakázať aj Cimrmana a Monty Python?



Kedysi tu na podobné postoje mali monopol kresťanskí demokrati – akurát, že ich dokázali formulovať civilizovane. Dnes však časť verejnosti celkom úprimne verí, že sú strážcami morálky Kotleba, Kollár, Harabin. Ľudia, ktorí nediskutujú, ale úmyselne vytvárajú obraz nepriateľa, vyvolávajú hystériu a šíria nenávisť.

Utečenecká kríza ustala, migranti sa Slovensku oblúkom vyhli, a tak sa terčom nenávisti stali nielen homosexuáli, ale aj slniečkári či liberáli, ktorých napokon nedávno prefackal i predseda Smeru Fico. Vlastne akýkoľvek prejav nekonvenčnosti. Vznikol nebezpečný mýtus ohrozenia slovenskej rodiny – hoci ju v skutočnosti najviac ohrozuje biedne školstvo, zdravotníctvo, rozkradnuté verejné peniaze a koniec-koncov aj vízia spoločnosti, v ktorej aj nevinná študentská iniciatíva rozpúta peklo.

Mimochodom, nie je náhodou dôvod zakázať aj Divadlo Járu Cimrmana, alebo Monty Python, keďže u nich muži hrávajú aj ženské postavy? Čoho absurdného sa ešte dočkáme v réžii revivalu nekultúrnych a spiatočníckych nálad? Cenzúry? Zákazov? Alebo nočných pochodov s fakľami?

Človek sa nevdojak rozpomenie na film Žert z roku 1968 nakrútený podľa Kunderovho románu – jeho hrdinu vyhodia zo školy a zničia mu život pre pár sarkastických slov napísaných na pohľadnici. Film reflektuje realitu najhrubšej komunistickej totality v 50. rokoch. V akom režime to žijeme dnes?