Bratislava 2. decembra (TASR) - Ak prídu Bratislavčania na Záhorie, nikto im nepovie inak ako Paštikári. Za zdanlivo hanlivými prezývkami obyvateľov slovenských obcí a miest sa však skrývajú konkrétne príbehy z histórie toho-ktorého regiónu.

Mnohé prezývky sa tradujú od stredoveku. "Obyčajne vystihujú spôsob obživy v danej obci alebo nezvyčajnú časť oblečenia, napríklad Žolte pupky - Šarišania, nosili na bruchu žltú šatku," objasnila pre TASR etnologička Katarína Nádaská. Veľa podnetov na prezývky vzišlo aj z nárečových výrazov. Svoje o tom vedia obyvatelia z okolia Levíc, ktorých nazývajú Čilejkári, pretože namiesto výrazu teraz používajú slovo čilej.

Na východe republiky žijú Koňare. "Prezývka prischla obyvateľom Prešova, ktorí v roku 1859 postavili štátny žrebčinec na dnešnej Sabinovskej ulici a ľudia si ho chválili. Všetci si zvykli na to, že je v meste žrebčinec, a tak začali domáce obyvateľstvo volať Koňare," dopĺňa Nádaská.

V Košiciach žijú pre zmenu Ptáčkare, Hladoše a Vraňare. Toto pomenovanie dostali zo žartu, pretože sa tradovalo, že od hladu chytali a jedli aj vtáky - vrany. V dnešnej mestskej časti metropoly východu Košickej Novej Vsi zase žijú Škvarkare. "V niekdajšej obci žilo veľa chovateľov ošípaných, mäsiarov a výrobcov mäsových výrobkov. Až počas druhej svetovej vojny sa to zmenilo, prezývka im však zostala," hovorí Nádaská. Múčne jedlá pirohy a mačanka zase poslúžili ako námet na prezývku Mačankare a Pirohare pre obyvateľov Veľkej a Malej Lodiny.

"Na Liptove žijú Kukučkári, ale aj Žabiari. Obyvateľov liptovských Gôtovan volali Kukučky alebo Kukučkári. Údajne preto, že keď počuli v lese kukučku, tak kým ju chytili, vyrúbali celý les. A ľudia z Liptovských Kľačian vraj jedávali žabacie stehienka, tak ich nazvali Žabiarmi," objasňuje Nádaská.

Patrične hrdí na svoju prezývku sú obyvatelia Topoľčian. Žochárovi postavili na námestí, kde bývali jarmoky, aj sochu. Príbeh hovorí o tom, že gazdovia, ktorí potrebovali prekladať vrecia s tovarom - žochy, z voza na voz, si na túto prácu najímali pomocníkov. Tí sedávali opretí o budovy a na podrážkach mali napísané ceny, za ktoré robili.

Obyvateľom Vidinej pri Lučenci prischla prezývky Škorce, pretože vraj od nepamäti chodili ich predchodcovia húfne kradnúť čerešne. Za túto prezývku sa ale nehanbia, v obci aj dnes funguje folklórny súbor s rovnakým pomenovaním Škorec.

Zdanlivo hanlivé pomenovanie Kalužiari dostali na prelome 19. a 20. storočia Martinčania. "Mesto bolo vtedy sídlom župy, ale s nevydláždenými ulicami plnými kaluží vyzeralo ako dedina," dodáva Nádaská.

Mestá a obce získali svoje prezývky aj po remeslách, ktoré sa v danej lokalite rozvíjali. A tak v Rajci žijú Kožkári, v Čičmanoch Papučiari, vo Zvolene Bryndziari. Na Záhorí sa za prezývkami skrývajú aj žartovné názvy, ktorými sa susedné obce navzájom častovali. Levárčanov nazývali Chráščané, lebo sadili veľa kapusty, ktorá sa tam volá chrášč. Do Cibulárov nadávali obyvateľom Borského Svätého Jura, Kúťanom hovorili Krivičkári, lebo sa bili nožíkmi krivákmi. Lopašovčanov nazývali Mrkvári, lebo neradi jedli mrkvu, Skaličanov zase Fazulári, lebo radi jedli fazuľu, no a Brodčanov prezývali Psičkári, lebo jedli psie mäso.